Vladimír Bednár: narodenie, život a tvorba slovenského prozaika

Vladimír Bednár, ktorý používal aj pseudonymy Fedor Vietor, Quido Maria Piaček a i., bol významný slovenský prozaik, dramatik, humorista, redaktor a autor literatúry pre deti a mládež.

Narodil sa 11. februára 1941 v Bratislave ako syn akademického maliara Štefana Bednára. Jeho život a tvorba boli úzko späté s humorom, iróniou, sebairóniou, láskou k prírode a záujmom o turistiku či hubárčenie.

Narodenie a rodinné zázemie

Vladimír Bednár sa narodil 11. februára 1941 v Bratislave. Bol synom akademického maliara Štefana Bednára.

Jeho otec, akademický maliar Štefan Bednár, ovplyvnil jeho umelecké cítenie.

Vlado Bednár bol známy svojím bohémskym životom a zmyslom pre humor, ktorý často prežíval aj sám na sebe.

Vladimír Bednár ako majster irónie i sebairónie začal jednu zo svojich poviedok vetou: „Volám sa Vlado Bednár a som statočný opilec, preto všetko prepijem.“

Nebolo tajomstvom, že žil bohémskym životom.

Vzdelanie a prvé pracovné skúsenosti

Vlado Bednár navštevoval Jedenásťročnú strednú školu a v rokoch 1958 - 1964 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Po absolvovaní štúdia pôsobil v rokoch 1964 - 1966 ako asistent na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a súčasne bol redaktorom časopisu Kultúrny život.

Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd, ako aj Infarkt, humoristickú prílohu časopisu Mladá tvorba.

V rokoch 1970 - 1975 pracoval ako redaktor vydavateľstva Smena v Bratislave, kde sa potom venoval profesionálne literárnej práci.

Literárny debut a humoristická próza

Vladimír Bednár literárne debutoval v roku 1964 humoristicko-satirickou prózou Uhni z cesty!

Vlado Bednár literárne debutoval v roku 1964 „satiricko-humoristickým románikom“ Uhni z cesty!

Próza o „duševne pracujúcom človeku v mestskom slovenskom socializme“ má zreteľné autobiografické pozadie.

V tejto próze s mladíckou vehemenciou ironizoval dobový životný štýl dospelých a jeho duchovnú prázdnotu.

Prvky autentickej generačnej výpovede, glosovanie reality a používanie mestského slangu sa stali typickými črtami Bednárovho písania.

Nekonformný satirický nadhľad uplatnil aj v zbierkach poviedok Divné hrušky s divnou chuťou z roku 1966 a Veterné mlyny z roku 1967.

V týchto dielach sa už upriamil na reflexiu adolescentného človeka.

Možno ich nájsť aj v ďalších prózach Divné hrušky s divnou chuťou, Veterné mlyny a v poviedkovej knihe pre mládež Nebrnkaj mi na city.

Umelecký najpresvedčivejšie to urobil v poviedkovej knižke Nebrnkaj mi na city z roku 1967, ktorá patrí k reprezentatívnym dielam modernej prózy pre mládež 60. rokov 20. storočia.

V týchto dielach sa často objavuje citovo vyprahnutý až cynický mladý hrdina, ironizujúci konformný a karieristický svet dospelých.

Charakteristické črty Bednárovho písania

Vladimír Bednár bol reprezentantom satirickej a humoristickej prózy.

Vlado Bednár bol naozaj vtipným a originálnym prozaikom, humoristom, rozhlasovým autorom i redaktorom.

Vlado Bednár dobre vedel, že humor musí byť predovšetkým vtipný.

Jeho tvorba využívala iróniu, sebairóniu, grotesku, recesiu, nonsens, mestský slang a glosovanie každodennej reality.

Prostredníctvom humoristicko-satirickej prózy diagnostikoval stav morálnej vybavenosti svojho súčasníka.

Jeho dielo zároveň patrí medzi najkompaktnejšie a najvtipnejšie výpovede o komunistickom režime.

Tvorba pre dospelých

Jeho tvorba pre dospelého adresáta zahŕňa humoristické romány Vajce v stodole z roku 1978 a Koza z roku 1979.

V románe Koza karikoval komunitu dobových filmových a televíznych pracovníkov.

Veľký čitateľský ohlas zaznamenali Bednárove humoristické romány Vajce v stodole a Koza, kniha, ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú slávu prostredníctvom kozy.

Podobne ako posmrtne vydanými prózami Dračie žily z roku 1985 a Libero z roku 1987, aj týmito dielami prostredníctvom humoristicko-satirickej prózy diagnostikoval stav morálnej vybavenosti svojho súčasníka.

Literatúra pre deti a mládež

Vladimír Bednár bol významným autorom literatúry pre deti a mládež.

Za debut v literatúre pre deti možno považovať knihu Dobrodružstvá troch mudrlantov z roku 1974.

V tejto knihe Bednár nezaprel svoj humoristický talent a prostredníctvom grotesky, nonsensu a recesie vytvoril rozprávkovú feériu.

Osnova má detektívny ráz: Laco Breza a jeho kamarát Miro Nitka so svojím mladším bratom sa rozhodnú vypátrať sedemdesiatu siedmu krajinu s pomocou mapy deda Vida.

Kniha Veľká dobrodružná vlastiveda z roku 1979 sa stala leitmotívom objavovania, hľadania a poznávania.

V nej sa trojica bratislavských chlapcov podujme na expedičné putovanie turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až po Košice.

Vlado Bednár chodil so svojimi priateľmi do prírody, na huby alebo na túry.

Napokon práve takto vznikla aj Bednárova kniha Veľká dobrodružná vlastiveda o trojici bratislavských chlapcov, ktorá putovala turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až na východ Slovenska.

Bednár, milovník turistických úletov z bratislavského prostredia, vytvoril svojský prozaický útvar, v ktorom má miesto fantázia, recesia a intelektuálny humor.

Jeho parodizačné rozprávky Čo mi kvety natárali z roku 1982, Moje najmilovanejšie zvieratá z roku 1986 a Hubárske rozprávky z roku 1987 spájajú náučný moment s umeleckým výmyslom.

V jeho podaní sa náučnosť stáva súčasťou zábavnej roviny rozprávania.

Spolupráca s rozhlasom a Tomášom Janovicom

Vladimír Bednár úzko spolupracoval s rozhlasom.

Spoločne s Tomášom Janovicom napísal divadelnú hru Vzducholoď z roku 1974 a rozhlasové hry Požičaná gitara z roku 1977 a Kľúčikové kráľovstvo z roku 1979.

Hry Požičaná gitara a Kľúčikové kráľovstvo vytvoril v autorskej spolupráci s básnikom Tomášom Janovicom.

Vzťah k prírode a priateľstvám

Vlado Bednár bol milovníkom prírody, turistom, ochranárom a v neposlednom rade vášnivým hubárom, pričom všetky tieto záľuby pretavil aj do svojej tvorby.

Bol známy svojimi priateľstvami a láskou k prírode.

Chodil s priateľmi na huby a na túry.

Mnohé z týchto zážitkov pretavil do svojej tvorby.

Jeho priatelia ho poznali ako recesistu.

Vlado Bednár s priateľmi chodieval opravovať tradičné slovenské drevenice, salaše alebo senníky a často tieto práce sponzoroval zo svojich literárnych honorárov.

„Mali šťastie všetci tí, ktorých Vlado do svojho rozprávkovo-skutočného sveta prijal. A bolo nás nemálo, lebo Vladov svet bol veľký, naširoko rozvetvený, zaľudnený. Nebol založený na konexiách, ale na skutočných priateľstvách.“

Herec Marián Labuda o ňom povedal: „Kto poznal Vlada Bednára, stretol sa so slobodou skôr, ako prišla po 17. novembri 1989.“

Vybrané dielo Vladimíra Bednára

Úmrtie a posmrtné vydania

Vladimír Bednár zomrel tragicky 17. januára 1984 v Bratislave.

Po jeho smrti vyšlo ešte niekoľko diel, vrátane próz Dračie žily z roku 1985 a Libero z roku 1987, ako aj knižka Pevné lano z roku 1987, ktorú zostavil Tomáš Janovic.

V roku 2004 vyšla monografia Ide dravec tvrdo na vec, ktorú zostavil literárny redaktor Slovenského rozhlasu Peter Glocko ml.

Zaradila do nej rozhovory o Bednárovom diele aj jeho osobnosti s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim, ako aj deväť spomienok jeho priateľov.

Monografia obsahuje rozhovory a spomienky jeho priateľov, medzi nimi Eugena Gindla, Vladimíra Popoviča a Mariána Vaneka.

Vladimír Bednár zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej literatúre, najmä v oblasti humoru a literatúry pre deti a mládež.

Jeho dielo dodnes zabáva mladších i dospelých čitateľov a zároveň patrí medzi vtipné výpovede o dobe, v ktorej žil.

tags: #vladimir #bednar #narodenie