Vnútorné dieťa, zranenia a tiene: ako detstvo ovplyvňuje dospelý život

Každý z nás nesie v sebe jedinečné emocionálne výzvy, ktoré formujú našu osobnosť a ovplyvňujú spôsob, akým vnímame svet. Vo veľkej časti prípadov tieto výzvy vyrastajú zo zranení, ktoré vznikli počas detstva a dospievania - období, keď je naša psychika najcitlivejšia. Hoci si to často neuvedomujeme, tieto rany dokážu hlboko a podvedome určovať naše správanie, rozhodnutia a reakcie v dospelosti.

Nazývame ich zranenia vnútorného dieťaťa. Uzdravenie týchto zranení je zásadným krokom na ceste k vnútornej rovnováhe, sebaúcte a k pocitu naplnenia.

Vnútorné dieťa predstavuje tú časť nás, ktorá si nesie nevyriešené emócie, neistoty či traumy z minulosti. Práve tieto staré zážitky často formujú náš postoj k životu, k vzťahom aj k sebe samým. Preto je ich rozpoznanie a liečenie nevyhnutné, ak chceme žiť život, po ktorom túžime, a naplno rozvinúť svoj potenciál.

Čo je vnútorné dieťa

Hoci ho nevidíme, každý z nás má svoje druhé ja, ktoré nás sprevádza všade, kam ideme. Je zvyčajne o niekoľko metrov nižšie ako my a o mnoho rokov mladšie. Môže však veľmi významne riadiť naše rozhodnutia, vytvárať iracionálne obavy a dokonca sabotovať naše sny.

Môže byť tiež dôvodom, prečo sa nám nepáči náš šéf, prečo sa stále stretávame s nesprávnymi ľuďmi alebo prečo sa pri návšteve rodiny môžeme zrazu cítiť podráždene alebo rozladene.

Aj v modernej psychológii sa mu často zvykne hovoriť „vnútorné dieťa“. Ovplyvňuje všetko, od vášho duševného zdravia, fyzickej pohody, úspechov, vzťahov s ostatnými ľuďmi až po schopnosť cítiť radosť.

Vnútorné dieťa je vlastne zmes emócií uložených v našom dospelom tele, ktoré sme zažívali v detstve.

Vnútorné dieťa je naše emočné telo. Máme fyzické telo, teda svaly, žily, mozog, kosti atď. A potom máme emočné telo, teda to, cez čo situácie prežívame. Vďaka emočnému telu cítime radosť, nadšenie, zaľúbenosť, ale aj strach, napätie a iné pocity, teda všetky emócie.

Preto pomenovanie emočné telo. A práve emočné telo je naše vnútorné dieťa. Viac-menej emócie cítime v okolí žalúdka, teda v oblasti solar plexu. Tam sa to všetko akoby odohráva.

Časťou našej základnej podstaty je súbor vzorov, archetypov, ktoré nám pomáhajú vytvárať a tvarovať našu identitu vo fyzickom svete. Keď sme vyrovnaní a v harmónii, tieto archetypy nás podnecujú a inšpirujú. Ale keď je archetyp zablokovaný alebo v konflikte, môžeme zažívať bolesť alebo zmätok.

Vnútorné dieťa je archetyp, ktorý zahŕňa naliehanie ku hre a tvorbe. Je to aspekt zahŕňajúci aj vzťahy s deťmi, predovšetkým však s vnútorným dieťaťom. Môžete si ho predstaviť ako to malé dieťa vo vás, ktorým ste boli ako deti.

Niekto to volá intuícia. Je to naše JA. My vieme, čo je pre nás správne.

Ako vznikajú zranenia vnútorného dieťaťa

Rodičia a rodina zohrávajú v našom živote kľúčovú úlohu. Sú prvými, ktorí nám dávajú pocit bezpečia, tvorí sa pri nich základ nášho sebavedomia aj spôsob, akým sa vzťahujeme k svetu.

Každé dieťa prichádza na svet s prirodzenou potrebou byť bezpodmienečne milované. V prvých rokoch života je pre zdravý vývoj „ja“ nevyhnutné, aby malo pri sebe láskavého, prijímajúceho a vnímavého dospelého - niekoho, kto mu bude zrkadliť jeho pocity, emócie a jedinečnosť.

Všetci sme potrebovali cítiť, že na nás druhým záleží. Potrebovali sme byť vnímaní ako dôležití, milovaní, hodní pozornosti a prijatia - aj s našimi nedokonalosťami. A čo je azda najdôležitejšie: potrebovali sme sa naučiť, že láska je spoľahlivá, stála a dostupná.

Nie všetci sme mali traumatické detstvo, no všetci sme v detstve zažili nejaké zranenie, keď naše potreby neboli naplnené. Aj keď bol váš život v detstve zväčša šťastný, neobišlo sa to úplne bez zmätku, sklamania alebo rozrušenia.

Tieto detské zranenia dokážu výrazne ovplyvniť náš každodenný život aj voľby, ktoré robíme. Často pôsobia skryto a nenápadne, práve preto sú také vypuklé.

Ak sa toto vnútorné dieťa v nás zablokuje, napríklad nejakou traumatickou udalosťou, nedokáže sa tento archetyp správne prejaviť a spôsobuje bolesti, smútok, pocity nenaplnenia, menejcennosti a rôzne ďalšie.

Odmietnutie detského prežívania

Neprijatie v detstve patrí medzi najhlbšie emocionálne zranenia, ktoré si často nesieme do dospelosti, aj keď si to neuvedomujeme.

Tieto vyjadrenia sú odmietnutím prežívania dieťaťa, jeho emocionálneho sveta. Namiesto toho, aby dieťa dostalo pochopenie od rodiča a naučilo sa rozumieť svojim pocitom, získa dojem, že to, čo cíti, je „zlé“, „neprimerané“ alebo „neprijateľné“.

Dieťa si z vety „Neplač“ neodnesie útechu. Odnesie si pocit hanby za to, že plače.

Keď dávame lásku za výkon, poslušnosť alebo prispôsobenie sa, dieťa zistí, že nemôže byť milované len tak, bezhranične.

Ak dieťa počúva, že nie je dosť šikovné, múdre, poslušné alebo krásne, začne veriť, že s ním niečo nie je v poriadku.

Prílišná kontrola, rozhodovanie za dieťa, presadzovanie našich predstáv mu nedáva možnosť vybudovať si vlastnú vnútornú autoritu.

Každé dieťa túži cítiť, že je milované, prijaté a že niekam patrí. Učí sa prispôsobovať sa, potláčať vlastné potreby a správať sa tak, ako sa to od neho očakáva.

Zanedbávanie, opustenie a podmienená láska

V detstve ste mali rodičov, ktorí sa o vás nestarali do takej miery, ako ste to vtedy potrebovali. Dali vám posteľ, jesť a piť, ale viac nič.

Namiesto vás stále riešili seba, ale nie v tom zdravom slova zmysle. Ako dieťaťu vám chýbala ich starostlivosť.

Vo veľkej časti prípadov sa dospelí, ktorí sedia v terapeutickej miestnosti, trápia napriek tomu, že navonok nemajú zjavný dôvod. Väčšinou preto, lebo ako malí zažili bolestivé odmietnutie, opustenie alebo neustále „šikovanie“ - to, čo urobia, nikdy nie je dosť dobré.

Všetko si treba zaslúžiť: „Najprv urob, čo ti poviem, podaj výkon a potom ťa budem ľúbiť, dám ti najesť, trošku sa ti povenujem…“

Keď tieto kľúčové potreby v detstve neboli uspokojené, naše vnútorné dieťa bolo nútené potlačiť svoju pravú podstatu, aby prežilo.

Takýto človek môže navonok pôsobiť sebaisto, očarujúco či dokonca charizmaticky, ale vnútri ho ženie nenásytná túžba po naplnení prázdnoty, ktorá vznikla v detstve.

Bez ohľadu na to, koľko lásky či uznania dostáva, nikdy to nebude dosť. Jeho potreby totiž nepatria dospelému, ale zranenému dieťaťu v ňom.

Detský egocentrický pohľad na svet

Mnohé z našich základných predstáv o svete sa v skutočnosti formujú našimi skúsenosťami a zážitkami z detstva.

V skutočnosti máme od narodenia až do siedmeho roku života tzv. „egocentrický“ pohľad na svet - inými slovami, veríme, že všetko, čo sa deje v našom bezprostrednom okolí, nejako súvisí s nami alebo je nami spôsobené.

Ešte si plne neuvedomujeme, že ostatní ľudia vrátane našich rodičov sú samostatné bytosti s vlastným životom.

Ak sa napríklad rodičia dieťaťa rozvádzajú, môže sa dieťa obviňovať a myslieť si, že je to preto, že je neposlušné, namiesto toho, aby pochopilo, že dospelí majú problémy vo vzťahu.

Podobne, ak sa matka dieťaťa správa odťažito, dieťa si z toho vyvodí, že nie je hodné lásky a nevidí v tom osobné a vnútorné emočné problémy matky.

Ak ste v detstve zažili ťažké zážitky, napríklad zneužívanie, opustenie alebo zanedbávanie, mohli ste mať pocit, že ste sa nejako previnili a zaslúžili ste si to.

A aj keď máte na tieto zážitky len matné spomienky, môžu vás dodnes hlboko ovplyvňovať.

Aké tiene si nesieme do dospelosti

Tieto detské skúsenosti sa nezmazávajú - prenášajú sa do dospelosti.

Zranené vnútorné dieťa môže tiež spôsobiť, že môžeme na každodenné situácie reagovať z tých istých zranených miest v našom vnútri.

Ak teda vaše mladšie ja bolo traumatizované vo veku piatich rokov, potom sa môžete v dospelosti „vrátiť“ do tohto veku a pri vyvolaní traumy sa správať a cítiť ako päťročné dieťa.

Vaša neprimeraná reakcia v skutočnosti poukazuje na niečo nevyriešené vo vašej minulosti.

Pritom spúšťačom takejto reakcie môže byť čokoľvek, od kritického šéfa, ktorý vám podvedome pripomína rodiča, ktorý hľadá chyby, až po pocit sociálnej úzkosti v skupine, pretože vás v škole šikanovali.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o maličkosť, ktorá vo vás vyvoláva otázku, prečo reagujete tak prehnane, no veci, ktoré sa vášmu dospelému ja zdajú triviálne, môžu byť pre vaše vnútorné dieťa zraniteľné a neprekonateľné.

Navyše, niektoré spúšťače sa môžu javiť, že s vaším detstvom vôbec nesúvisia. Ak však začnete pátrať vo vašej minulosti, spojitosť sa skôr či neskôr ukáže.

Aj keď si vaše dospelé ja plne uvedomuje, že žiadne dieťa si nezaslúži byť zneužívané alebo odmietané, vaše vnútorné dieťa môže vidieť veci úplne inak.

Aj po desaťročiach sa môže obviňovať z vecí, s ktorými nemá nič spoločné, napríklad z toho, že rodič odišiel z domu.

Taktiež môže v dospelosti podvedome opakovať podobné bolestivé situácie v nádeji, že ich konečne „napraví“.

Hoci vy môžete mať racionálne dospelé pochopenie pre to, prečo sa vaši rodičia správali určitým spôsobom, vaše vnútorné dieťa sa stále zúfalo a rôznymi bolestivými spôsobmi snaží dopátrať príčiny a „napraviť“ nenapraviteľné.

Veľké reakcie na malé veci

Ak sa niektoré vaše zranenia z detstva stali, keď ste boli príliš malí na to, aby ste si ich pamätali, ako potom môžete vôbec vedieť, že existujú?

Jedným zo spôsobov je hľadať stopy vo vašich reakciách na určité situácie, najmä ak sa vám niektoré reakcie zdajú „prehnané“ alebo „neprimerané“.

Ak sa napríklad cítite veľmi nahnevaní, keď sa priateľ pozerá na svoj telefón, zatiaľ čo vy sa s ním rozprávate, môže to znamenať, že vaša potreba pozornosti nebola v detstve uspokojená.

Inými slovami, mentálne, emocionálne a vzťahové problémy, ktorým čelíme v každodennom živote, môžu byť často znamením minulých bolestí, pamätaných aj zabudnutých.

Sebasabotáž a strach z úspechu

Zmeškali ste niekedy termín zaslania životopisu pri vašej vysnívanej práci? Alebo ste sa bezdôvodne začali hádať s novým partnerom?

Niekedy to môže byť znakom toho, že zatiaľ čo dospelá časť vás je pripravená na kariérny postup alebo vážny vzťah, vaše mladšie ja má z toho hlboký strach a obavy.

Slovami psychoanalytičky Alice Millerovej: „naďalej sa bojíte a vyhýbate sa nebezpečenstvám, ktoré síce kedysi boli skutočné, ale už dávno nie sú reálne“.

Sebasabotážne správanie vášho vnútorného dieťaťa môže mať korene v najrôznejších príčinách a môže sa prejavovať ako zabúdanie, prokrastinácia alebo strata nálady.

Môže sa dokonca prejavovať ako racionálne zdôvodňovanie, prečo vzťah, práca alebo príležitosť nie sú pre vás celkom vhodné, hoci v skutočnosti vás poháňa len strach.

Nezdravé mechanizmy zvládania emócií

Mechanizmus zvládania je čokoľvek, čo robíme, aby sme zvládli ťažké alebo bolestivé emócie.

Niekedy si ľudia so zraneniami z detstva vyvinú nezdravé spôsoby zvládania, ako je užívanie drog, pitie alkoholu alebo odpútanie sa od reality prostredníctvom nadmerného hrania hier a používania sociálnych médií.

Alebo sa môžu vrhnúť do víru zaneprázdnenosti, aby sa vyhli svojim pocitom.

Často je to jednoducho preto, že zdravšie reakcie na bolestivé situácie a spracovanie emócií vám rodičia v detstve neukázali.

Preto môže byť veľmi prospešné naučiť sa, ako bezpečne sedieť so svojimi pocitmi, čo zahŕňa všímavosť, vedomé pozorovanie myšlienok a pocitov a prácu s dychom.

Problematické rodinné vzťahy

Môže ísť o napätie v rodine, pocit odmietnutia, kritiky, pocit vyvrheľa alebo silnú citovú závislosť medzi vami a rodičmi.

Nech už ide o akýkoľvek problém, náročné rodinné vzťahy môžu poukazovať na staré nevyriešené problémy z detstva a neuspokojené potreby.

To, ako sa v súčasnosti cítite pri rodičoch alebo súrodencoch, môže byť v skutočnosti znakom toho, ako ste sa cítili, keď ste boli malí, pretože vaše vnútorné dieťa v ich blízkosti stále reaguje presne tým istým spôsobom.

Ak sa teda cítite rodinou ignorovaní, manipulovaní alebo citovo opustení, venujte tomu pozornosť - vaše mladšie ja sa vám možno snaží niečo povedať.

Silná sebakritika a nízke sebavedomie

Ak žijete s vnútorným kritikom, ktorý na vás neustále hľadá chyby a znevažuje vaše emócie, môže to byť spôsobené tým, že ste v detstve mali okolo seba príliš kritických a náročných dospelých.

Stalo sa to, že vaše mladšie ja „internalizovalo“ tento kritický hlas dospelých, takže v dospelosti sa stal súčasťou vašich vlastných myšlienok a pohľadu na svet.

Je však dôležité si uvedomiť, že názory vnútorného kritika nemusia byť nevyhnutne pravdivé - oveľa pravdepodobnejšie je, že ide o staré programy, ktoré sa môžete naučiť pustiť a zmeniť.

Opakovanie bolestivých vzťahových vzorcov

Ak zistíte, že neustále fungujete vo vzorci nezdravých, nešťastných alebo zneužívajúcich vzťahov alebo sa neustále naháňate za nedostupnými ľuďmi, potom môže byť vaše vnútorné dieťa hlboko zranené vo svojej schopnosti zdravo sa spájať s inými ľuďmi.

Vaše zranené vnútorné dieťa vás neustále núti hľadať blízkosť s druhými, no podvedome často vyhľadávate ľudí, ktorí vás zrania, odmietnu alebo ponížia.

A naopak, keď vám „hrozí“ nejaký zdravý a kvalitný vzťah, sabotujete ho, pretože skutočnej blízkosti sa bojíte.

Buďte so sebou trpezliví, učte sa rozlišovať pohnútky ľudí, spoznávajte a odhaľujte, prečo vás to pritiahlo ku konkrétnemu človeku, uvedomte si a postupne sa naučte žiť s pocitom, že si zaslúžite dobré vzťahy, z ktorých budete čerpať podporu, prijatie, úctu a dôveru.

Pocit prázdnoty a oddelenia od seba

Ľudia žijúci so zranenými vnútornými deťmi vo svojej duši môžu často zažívať pretrvávajúce a chronické pocity prázdnoty, bezmocnosti a beznádeje.

Môžu mať pocit, že existujú ako nejaké „nepravé ja“, že ich životu chýba pocit živosti a spontánnosti.

Môžu sa tiež cítiť hlboko odlúčení od druhých.

Napriek tomu, že máte všetko, cítite sa prázdni. Lezie vám na nervy starať sa o svoje deti, hoci ste ich veľmi chceli.

Ako môžete niekomu dať, čo vy sami nemáte? Nemáte naplnenú tú potrebu starostlivosti o seba.

Psychické a telesné ťažkosti

S traumou z detstva môžu súvisieť aj psychické problémy, ako sú úzkosť, depresia, závislosť, poruchy príjmu potravy, ale tiež rôzne fyzické ochorenia, ako sú migrény, chronický únavový syndróm a fibromyalgia.

To všetko môžu byť príznaky toho, že sa vám vaše vnútorné dieťa snaží oznámiť niečo zásadné.

V najťažších prípadoch môžu takéto emočné rany zasiahnuť človeka natoľko, že ohrozia jeho zdravie alebo dokonca život.

Ako rozpoznať hlas vnútorného dieťaťa

Rozpoznajte hlas vnútorného dieťaťa, ktorý často reaguje iracionálne, obviňuje vás, naháňa strach alebo sabotuje.

Vypočujte si ho a snažte sa porozumieť, prečo tak reaguje. Nie je cesta potlačiť ten hlas, ale - naopak - pochopiť ho.

Všímajte si, kedy vaše vnútorné dieťa reaguje neprimerane, aké situácie ho rozrušujú a čo vám chce povedať.

Možno zistíte, že existuje nejaký vzorec, konkrétna situácia alebo vzťah, ktorý vo vás prebúdza niečo z minulosti.

Skúste sa naladiť na to, ako sa cítite starí, keď sa to stane. Máte 6, 8 alebo 10 rokov?

Niekedy vám pohľad na fotografiu, na ktorej ste v tomto veku, pomôže podporiť väčšie spojenie s vaším vnútorným dieťaťom.

Ako začať liečiť zranené vnútorné dieťa

Vzťah s vaším vnútorným dieťaťom je ako každý iný druh vzťahu - trvá určitý čas, kým dôvera narastie.

Znovu nadviazať kontakt so svojím mladším ja môže byť aj desivé, pretože zrazu môžete pociťovať dávno pochovanú bolesť, smútok a hnev.

Môže to však byť aj veľmi obohacujúce, pretože sa konečne môžete zbaviť starých emócií, cítiť sa vo svete bezpečnejšie a znovu sa spojiť so svojimi spontánnejšími a hravejšími časťami.

1. Vytvorte si bezpečný priestor

Začnite premýšľať o svojom detstve a zamyslite sa nad ním.

Aké bolo vaše domáce prostredie? Cítili ste sa bezpečne? Mali ste pocit spolupatričnosti s rodičmi? Mohli ste byť sami sebou? Ako sa cítite, keď si spomeniete na seba ako dieťa?

Položte si tieto otázky, zapíšte si všetky odpovede, ktoré sa vám objavia v mysli, a zamyslite sa nad nimi.

Nájdite si tiché a pohodlné miesto, kde vás nikto nebude rušiť.

Vytvorte si prostredie, v ktorom sa budete cítiť bezpečne a pohodlne, čo umožní následne aj vášmu vnútornému dieťaťu cítiť sa bezpečne.

Urobte si chvíľku času pre seba, približne pol hodinu. Nájdite si takú chvíľku, počas ktorej vás naozaj nikto nebude rušiť.

2. Upokojte telo a sústreďte sa

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a sústreďte sa.

Nechajte rozptýliť akékoľvek napätie alebo stres a vytvorte pokojný a otvorený duševný priestor.

Stíšte sa do seba, hlbokým nádychom a výdychom uvoľnite svoje telo a ponorte sa dovnútra.

Ak to sami ešte neviete, môžete použiť nejakú obľúbenú meditačnú hudbu alebo aj nejakú obľúbenú vedenú meditáciu na uvoľnenie.

3. Hovorte so svojím vnútorným dieťaťom láskavo

V ideálnom prípade sa snažte každý deň stráviť trochu času so svojím vnútorným dieťaťom, počúvajte, čo má na srdci, ako sa cíti vo svojom tele, a pomôžte mu pomenovať všetky emócie.

Tiež sa ho môžete opýtať, čo potrebuje, aby sa cítilo lepšie.

Potom sa snažte túto potrebu naplniť, dajte vášmu vnútornému dieťaťu vedieť, že nie je samo, vezmite ho na prechádzku, kúpte knižku, uvarte obed, stretnite sa s kamarátkou alebo sa jednoducho vyspite, ak to potrebujete.

Môžete si skúsiť tiež predstaviť, ako ste vy a vaše mladšie ja spolu niekde, kde sa cítite príjemne a bezpečne, starajte sa o seba, objímte sa a povedzte si niečo podporné.

Väčšina vnútorných detí potrebuje počuť, že ich máte radi, že tu vždy budete a postaráte sa o ne, že akékoľvek emócie, ktoré cítia, sú v poriadku a môžu vám o nich povedať.

Nezabudnite sa o seba postarať, byť tu pre seba a nájsť si čas pre seba.

4. Vráťte sa k spomienke

Vráťte sa do svojho detstva a nechajte si vyplaviť spomienku, keď bolo vaše vnútorné dieťa nejakým spôsobom v detstve zranené, keď sa cítilo ublížené alebo keď sa cítilo nie dosť dobré.

Spomienku, keď stratilo seba, keď prestalo veriť sebe samému. Takú spomienku, keď vašu detskú naivitu, radosť a nevinnosť vystriedala neistota, bolesť a sklamanie.

Riaďte sa svojou intuíciou - svojím múdrym podvedomím. Siahnite po takej spomienke, ktorá sa vám vyplaví ako prvá.

Prehrajte si celú tú spomienku a pozorujte seba, svoje mladšie ja - seba ako dieťa.

Zamerajte všetku pozornosť na tú malú nevinnú bytosť. Ako sa v tej spomienke cíti? Aké emócie vo vašom vnútornom dieťati prevládajú?

Možno sa cíti neisto, neverí si, bojí sa, možno sa cíti samo - opustené, stratené alebo zmätené.

5. Dajte dieťaťu to, čo potrebovalo

Následne choďte za vaším vnútorným dieťaťom ako dospelá osoba.

Choďte k nemu a pomôžte mu - urobte to, čo práve vaše dieťa potrebuje.

Ak chcú ísť akékoľvek emócie von, dovoľte si to. Ak sa vám chce plakať, plačte, ak chcete na niekoho kričať, aj to si dovoľte.

Ak potrebuje dieťatko objať a utešiť - urobte to. Ak potrebuje poľutovať - vypočujte ho a pochopte.

Ak potrebuje počuť, že je dosť dobré - povedzte mu to a ukážte mu, čo z neho vyrástlo, čo všetko už vo svojom živote zvládlo.

Povedzte mu, aké je úžasné - ono samé to asi teraz nedokáže vidieť. Povedzte mu úprimne, čo na ňom obdivujete a v čom je skvelé.

Teraz máte príležitosť dať svojmu vnútornému dieťaťu to, čo v detstve nedostávalo.

Ak sa bude chcieť hrať alebo šantiť - hrajte sa s ním, kúpte mu zmrzlinu, novú hračku, koníka… urobte všetko, po čom vtedy vaše malé ja túžilo.

Takýmto spôsobom nasýtite nielen svoje vnútorné dieťa, ale samých seba.

Pamätajte, všetko, čo dáte svojmu mladšiemu ja, dávate zároveň aj sebe.

Objímajte ho, držte v náručí, bozkávajte a napĺňajte láskou, koľko len do neho vojde.

Ubezpečte ho, že ste stále s ním, že ste stále pri ňom, že ho milujete a že ho nikdy neopustíte.

6. Vráťte sa k sebe pravidelne

Vracajte sa k nemu počas najbližších dní, týždeň - možno i dva.

Vracajte sa presne do tej istej situácie, ktorá sa vám ukázala v meditácii, až dovtedy, kým nebudete cítiť, že vaše vnútorné dieťa je už dostatočne naplnené láskou.

Uvedomte si, že kedykoľvek máte pochybnosti, neveríte si alebo sa niečoho bojíte, potrebujete nasýtiť svoje malé ja láskou, bezpečím a sebadôverou.

Znova ho vo vašej mysli utešte, objímte, povedzte mu, ako veľmi ho milujete a že ste stále s ním.

Tým sa posilní aj vaša sebadôvera.

7. Návrat k hre, predstavivosti a tvorivosti

Milovali ste v detstve maľovanie? Hrali ste na zobcovej flaute? Bolo pre vás príjemné a radostné zablatiť sa? Alebo lozenie po stromoch? Čítali ste veselé komiksy?

Pokúste sa znovu spojiť s jednou z týchto starých vášní a vyhraďte si na to čas v týždni.

Hľadanie spôsobov, ako do svojho života opäť vniesť hru, objavovanie a tvorivosť, vám pomôže spojiť sa so svojím vnútorným dieťaťom prirodzeným spôsobom.

Budovanie vzťahu s vaším mladším ja nemusí byť vždy o spracovaní veľkých ťažkých emócií - môže to byť aj o zábave.

Môže to byť taká jednoduchá vec, ako sadnúť si a znovu si pozrieť starý film alebo knihu z detstva, ktorú ste milovali.

Je pravda, že vaše vnútorné dieťa je nositeľom zranení, ale je aj nositeľom radosti.

Keď sa začnete znovu spájať s týmto mladším ja, zistíte, že účinky sú obrovské a naučíte sa znovu zažívať obnovený pocit úžasu, radosti a zdravej zvedavosti voči svetu.

Písanie ako spôsob kontaktu s vnútorným dieťaťom

Napísanie listu svojmu vnútornému dieťaťu vám pomôže usporiadať si myšlienky, ale zároveň posilní uvoľnenie všetkých vecí, ktoré zostali nevypovedané.

Neexistuje na to žiadny vzorec; môžete napísať čokoľvek, čo cítite, že ste ešte nepovedali a čo pomôže tomuto vzťahu.

Môžete napísať aj list od svojho vnútorného dieťaťa. Hlboko sa s ním spojte, nechajte ho prejaviť sa a zapíšte všetky veci, ktoré ste kedysi chceli povedať, ale nedokázali ste to.

Môže to byť jeden z najsilnejších a najuvoľňujúcejších zážitkov vášho života.

Ak je to potrebné, môžete si oba texty zopakovať mnohokrát, až kým nebudete mať pocit, že váš hlas bol konečne vypočutý, ten váš aj ten od vášho vnútorného dieťaťa.

Intuitívne písanie krok za krokom

Intuitívne písanie, často označované ako voľné písanie alebo písanie prúdu vedomia, je mocný nástroj, ktorý umožňuje vášmu vnútornému dieťaťu slobodne sa vyjadriť.

1. Vytvorte si bezpečný a pohodlný priestor. Nájdite si tiché a pohodlné miesto, kde vás nikto nebude rušiť.
2. Stanovte si zámer. Skôr ako začnete, stanovte si zámer spojiť sa so svojím vnútorným dieťaťom a umožniť mu vyjadriť sa.
3. Uvoľnite sa a sústreďte sa. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a nechajte rozptýliť napätie alebo stres.
4. Začnite podnetom alebo otázkou. Môžete sa opýtať: „Čo mi chce moje vnútorné dieťa dnes povedať?“ alebo „Aké spomienky či emócie sa vynárajú na povrch?“
5. Píšte plynulo bez úprav. Začnite písať bez toho, aby ste sa starali o gramatiku, štruktúru alebo súvislosť.
6. Nechajte slová voľne plynúť. Ak sa cítite zaseknutí, napíšte všetko, čo vám napadne, aj keď sa to zdá nesúvisiace.
7. Venujte pozornosť emóciám. Sledujte, čo sa pri písaní objavuje v tele, v myšlienkach a v pocitoch.

Podporné afirmácie

Afirmácie môžu byť mocným nástrojom na uzdravenie zraneného vnútorného dieťaťa tým, že podporujú sebalásku, prijatie a pozitívnu transformáciu.

Pri používaní afirmácií je dôležité opakovať ich pravidelne a s úprimnou vierou.

• Som hodný alebo hodná lásky: „Som hodný/á lásky a náklonnosti. Zaslúžim si, aby sa ku mne všetci správali láskavo a s úctou.“
• Prijímam svoje vnútorné dieťa: „Prijímam svoje vnútorné dieťa s láskou a súcitom. Uznávam a vyživujem dieťa vo svojom vnútri.“
• Odpúšťam si: „Odpúšťam si všetky chyby a nedostatky. Som človek, ktorý je na ceste sebapoznania a rastu, a zaslúžim si odpustenie.“
• Som v bezpečí a chránený alebo chránená: „Som v bezpečí a chránený/á. Minulosť je preč a ja si teraz vytváram milujúcu a bezpečnú prítomnosť.“
• Uvoľňujem staré rany: „Uvoľňujem bolesť z minulosti. Púšťam staré rany a nechávam cez seba prúdiť energiu, svetla, lásky a uzdravenia.“
• Dôverujem si: „Dôverujem si, že robím správne rozhodnutia, ktoré sú pre mňa v aktuálnom období najprospešnejšie.“
• Zaslúžim si radosť a šťastie: „Zaslúžim si radosť a šťastie. Dovoľujem si prežívať plnosť krásy a radosti života.“
• Som dostatočný alebo dostatočná: „Som dostatočný/á taký, aký/á som. Nepotrebujem nikomu dokazovať svoju hodnotu. Zaslúžim si lásku a prijatie.“
• Vyživujem svoje vnútorné dieťa: „Svoje vnútorné dieťa si pestujem s láskou a starostlivosťou. Som tu pre seba a ponúkam si podporu, ktorú som potreboval/a ako dieťa.“
• Vyberám si pozitívne vzťahy: „Vyberám si vzťahy, ktoré ma povznášajú a podporujú. Priťahujem do svojho života pozitívne a láskyplné vzťahy.“
• Uvoľňujem strach a prijímam dôveru: „Uvoľňujem všetok strach a prijímam dôveru. Dôverujem procesu života a verím vo svoju schopnosť zvládnuť akékoľvek výzvy života.“
• Oslavujem svoje úspechy: „Oslavujem svoje úspechy, veľké aj malé. Každý krok vpred je víťazstvom na mojej ceste sebapoznávania a rastu.“
• Oslobodzujem sa od minulosti: „Oslobodzujem sa od reťazí minulosti. Oslobodzujem sa od všetkého, čo mi už neslúži, a s milosťou, dôverou a odhodlaním kráčam vpred.“
• Som tvorca svojho príbehu: „Mám silu vytvoriť si život plný lásky, radosti a zmyslu. Som autorom, režisérom i aktérom svojho vlastného príbehu.“
• Získavam späť svoju nevinnosť: „Získavam späť svoju nevinnosť a zmysel pre zázraky. Dovoľujem si zažívať svet s otvorenou zvedavosťou, radosťou a nadšením dieťaťa.“

Krátke vety pre každodenný kontakt

• „Milujem ťa.“ Povedzte svojmu vnútornému dieťaťu, že je milované bez ohľadu na všetko, čo sa práve deje vo vašom živote.
• „Počujem ťa.“ Nepotláčajte svoj vnútorný hlas.
• „Zaslúžiš si uznanie.“ Zmeňte svoje myslenie pomocou tejto afirmácie.
• „Ospravedlňujem sa ti.“ Dovoľte si cítiť sa v poriadku s vecami, ktoré ste urobili či neurobili v minulosti.
• „Ďakujem.“ Poďakujte svojmu vnútornému dieťaťu za všetky veci, ktoré ste urobili a čo ste dosiahli.
• „Urobil/a si, čo bolo v tvojich silách.“ Prijmite svoje zlyhania a uznajte, že ste vždy robili to najlepšie, čo ste dokázali zo seba vytlačiť.

Môžete si vytvoriť ďalšie afirmácie, ktoré sú pre vás dôležité a konkrétnejšie pre pocity, ktoré potrebujete liečiť so svojím vnútorným dieťaťom.

Neváhajte si tieto afirmácie prispôsobiť tak, aby čo najviac rezonovali s vašimi osobnými skúsenosťami a potrebami.

Úloha dospelého ja

Dospelosť nie je o veku, ale o vedomom rozhodnutí prevziať zodpovednosť.

To znamená prestať čakať, že sa niekto postará o náš život, ale začať ho riadiť podľa svojich predstáv.

Postupom času chápete, že sa sám alebo sama musíte o seba postarať.

Ako môžete niekomu dať, čo vy sami nemáte? Nemáte naplnenú tú potrebu starostlivosti o seba.

Starajme sa o seba, utvrdzujme sa v tom, že všetko, čo robíme, robíme najlepšie, ako vieme.

Cez naše deti dajme lásku aj nášmu vnútornému dieťaťu.

Ak ako rodičia chceme, aby z našich detí vyrástli sebavedomí, samostatní a autentickí dospelí, potrebujeme začať prijímať ich svet - aj ten emocionálny.

Neposúvajme už tieto nezmysly do ďalších generácií.

Zamyslime sa, čo sme ako deti chceli cítiť, čo sme potrebovali a naplňme sa tým.

Odpusťme úprimne našim rodičom.

Pochopme, že o každého z nás je dokonale postarané na takej úrovni, na akej to máme v našom vnútri nastavené.

Kedy vyhľadať odbornú podporu

Ak sa stotožňujete s viacerými z týchto ukazovateľov, môže byť prospešné vyhľadať podporu odborníka na duševné zdravie, ktorý vás prevedie procesom uzdravenia.

Práca s vnútorným dieťaťom môže byť bolestivá a znepokojujúca, preto ju možno budete chcieť vykonávať s odbornou a súcitnou podporou.

Neváhajte využiť aj tento spôsob, prekonajte predsudky a pocity hanby, že potrebujete terapiu.

V skutočnosti ju potrebuje oveľa viac ľudí, ako si myslíme, a keby sme terapiu využívali viac, svet by bol zdravším, lepším a bezpečnejším miestom.

Terapií je veľa druhov, hľadajte ten správny spôsob a prístup pre vás, ktorý vám bude vyhovovať a dovedie vás k vytúženému cieľu.

Pamätajte, samotné uznanie toho, že vaše vnútorné dieťa je zranené, je mocným nástrojom na ceste k liečeniu a slobode.

Ak práca so spomienkami vyvoláva silné emócie, pocit ohrozenia, beznádej alebo myšlienky na sebapoškodenie, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc a nezostávať na to sám alebo sama.

tags: #vnutorne #dieta #zranenia #a #tiene