Zaopatrenie dieťaťa a spoločná domácnosť: osobná starostlivosť, výživné a príspevok na potreby rodiny

Zaopatrenie dieťaťa zahŕňa osobnú starostlivosť, výchovu, bývanie, stravu, oblečenie, hygienu, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, zastupovanie dieťaťa a správu jeho majetku. Pri posudzovaní práv a povinností rodičov je dôležité rozlišovať medzi osobnou starostlivosťou o dieťa, vyživovacou povinnosťou, spoločnou osobnou starostlivosťou a spoločnou domácnosťou.

Rozchod rodičov nemusí znamenať rozchod rodiny. Ak medzi nimi zostane dôvera a schopnosť spolu komunikovať, spoločná osobná starostlivosť o dieťa môže byť riešením, ktoré prinesie pokoj a stabilitu všetkým zúčastneným.

Spoločná osobná starostlivosť o dieťa

Do slovenského právneho poriadku pribudla novinka v podobe inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa. Táto forma starostlivosti doplnila už existujúce možnosti - osobnú starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavú osobnú starostlivosť.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili novelu civilného mimosporového poriadku a zmeny v zákone o rodine, ktoré zakotvujú tento nový inštitút. Zmeny vstúpili do účinnosti 1. januára 2023.

Donedávna existovali iba dve formy starostlivosti o maloleté deti: osobná starostlivosť jedného z rodičov a striedavá osobná starostlivosť.

Je potrebné zdôrazniť, že všetky 3 formy osobnej starostlivosti o dieťa sú rovnocenné. Rozhodujúcim kritériom je záujem dieťaťa.

Spoločná starostlivosť oboch rodičov môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako ostatné dve formy starostlivosti.

Čo je spoločná osobná starostlivosť?

Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov predstavuje formu starostlivosti, pri ktorej spôsob rozhodovania rodičov o dieťati zostáva rovnaký ako pred rozvodom manželstva.

Ide teda o zachovanie režimu starostlivosti, ktorý rodičia praktizovali už pred rozchodom.

Aj keď vzťah rodičov skončil, ich vzťah k deťom a výkon rodičovských práv a povinností voči nim trvá naďalej.

Zakotvenie spoločnej osobnej starostlivosti je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, ktorý by sa nemal zmeniť skutočnosťou, že rodičia prestali tvoriť pár.

Podľa dôvodovej správy: „Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, ide teda o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorí rodičia realizujú už v čase pred rozvodom (rozchodom) alebo počas súdneho konania a majú záujem na pokračovaní takejto starostlivosti.

Ukotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa je prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, t.j. Vládny návrh zákona má za cieľ podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj na čas po rozvode a rozchode, t. j. vytvoriť novú formu starostlivosti, ktorá môže byť v tomto smere pre konkrétne dieťa najvhodnejšia.

Táto forma je vhodná najmä pre rodičov, ktorí po rozvode alebo rozchode naďalej žijú v jednej domácnosti, alebo ich bydliská sú blízko, čo umožňuje jej realizáciu.

V praxi sú prípady, kedy rodičia aj po rozvode ostávajú bývať v jednej nehnuteľnosti alebo sa dohodnú, že budú bývanie dieťaťa striedavo využívať.

Presne tak to bolo aj v prípade mal. Kristíny a Barbory, o ktorých rozhodoval Okresný súd Malacky.

Rodičia bývali v spoločnom byte a dokázali sa dohodnúť na všetkom - od výživy až po každodenné fungovanie.

Sudkyňa preto schválila ich dohodu o spoločnej osobnej starostlivosti.

Čo patrí do osobnej starostlivosti

Pojem „osobná starostlivosť“ nie je v zákone o rodine explicitne definovaný, avšak súdna prax a rodinné právo ho chápu ako právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať mu stravu, oblečenie, bývanie a hygienu.

Osobná starostlivosť zahŕňa starostlivosť, výchovu, správu majetku a zákonné zastupovanie dieťaťa.

Pojem osobná starostlivosť zahŕňa viac než otázku, u koho dieťa býva.

Patrí sem starostlivosť a výchova, správa majetku a zákonné zastupovanie dieťaťa - napríklad pred úradmi, v školských záležitostiach alebo pri zdravotnej starostlivosti.

Pri spoločnej osobnej starostlivosti majú rodičia rovnaké postavenie a nároky na dieťa.

Právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok majú obaja rodičia.

Najlepší záujem dieťaťa

Súd rozhoduje o forme starostlivosti na základe najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho potrieb.

Základnou podmienkou však zostáva najlepší záujem dieťaťa, v súlade s ktorým sa má vykonávať výkon rodičovských práv.

Pri rozhodovaní o forme starostlivosti súd prihliada na najlepší záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a schopnosť rodičov dohodnúť sa s druhým rodičom.

Súd dbá na právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť oboma rodičmi a na právo dieťaťa na pravidelný, rovnocenný a rovnoprávny osobný styk s oboma rodičmi.

V Rakúsku je spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov zákonným pravidlom. V zásade trvá aj po rozvode alebo rozchode - vzťah rodičov medzi sebou sa končí, ich spoločná zodpovednosť za dieťa nie.

Meradlom každého rozhodnutia o osobnej starostlivosti je blaho dieťaťa (§ 138 ABGB).

Zákon preň uvádza viacero hľadísk: spoľahlivé zaopatrenie a podpora, pocit bezpečia, stabilné väzby, ochrana pred ohrozením a - s pribúdajúcim vekom - aj zohľadnenie vôle dieťaťa.

Podmienky spoločnej osobnej starostlivosti

Spoločná osobná starostlivosť je rovnocenná s ostatnými formami starostlivosti a môže byť aplikovaná aj nezosobášenými partnermi.

Obaja rodičia musia mať záujem o výchovu dieťaťa a musia byť na to plne spôsobilí.

Pri oboch formách musí byť táto forma v záujme dieťaťa, musia tak byť zaistené potreby dieťaťa.

Musia byť splnené praktické podmienky na výchovu - dostupné bydliská rodičov, dostupnosť školy, zdravotnej starostlivosti, zachovanie väzieb, záujmov dieťaťa, podobnosť prístupov rodičov k výchove a pod.

Kľúčovým faktorom pre schválenie spoločnej starostlivosti je schopnosť rodičov dohodnúť sa o všetkých podstatných záležitostiach týkajúcich sa dieťaťa bez konfliktov a zásahov súdu.

So spoločnou starostlivosťou musia obaja rodičia súhlasiť, inak súd nemôže sám určiť rodičom túto formu starostlivosti.

Táto forma starostlivosti má najprísnejšie kritériá, pretože dohoda rodičov a priaznivé podmienky spolupráce rodičov (absencia konfliktov) sú nevyhnutnosťou.

Spoločná osobná starostlivosť má množstvo výhod.

• Dieťa má stabilné prostredie a necíti, že „stratilo“ jedného z rodičov.
• Oboch rodičov vníma ako plnohodnotných a prítomných.
• Konflikty sa znižujú, pretože rozhodnutia sú spoločné.
• Rodičia môžu podmienky starostlivosti prispôsobovať a meniť.

Na druhej strane, nie je to model pre každého.

Ak medzi rodičmi pretrváva napätie alebo nedôvera, spoločná starostlivosť sa rýchlo zmení na bojisko.

Vyžaduje schopnosť dohodnúť sa na bývaní, financiách, aj osobnom priestore - a to bez zásahov súdu.

Nie každý konflikt sa dá vyriešiť pri kuchynskom stole.

Rozdiel medzi spoločnou a striedavou starostlivosťou

Pri striedavej osobnej starostlivosti trávi dieťa približne rovnako veľa času u oboch rodičov a má fakticky dva rovnocenné ťažiská života.

Striedavá starostlivosť nie je automatizmus a nie je vhodná pre každú rodinu.

Tam, kde je konflikt medzi rodičmi vysoký, môže stále dochádzanie dieťa dodatočne zaťažovať.

Pri striedavej osobnej starostlivosti sú presne určené intervaly v ktorých je dieťa u toho ktorého rodiča, čo nie je pri spoločnej osobnej starostlivosti.

Pri spoločnej osobnej starostlivosti sa rodičia buď flexibilne dohodnú o časoch kedy je dieťa s ktorým rodičom alebo si v rámci ostatných ustanovení dohody môžu určiť približné intervaly, ktoré však na rozdiel od striedavej osobnej starostlivosti nie sú vykonateľné, keďže nebudú súčasťou výroku rozsudku súdu, ktorým bude dohoda schválená.

Rodičia pokračujú v rovnakej starostlivosti, ako pred rozhodnutím súdu.

Nemusia mať písomne špecifikované dokonca vôbec nič, dôležité je, že sa vedia jeden druhému prispôsobiť a spolupracovať.

Dôležitá je istá miera stability, aby dieťa vedelo ako bude fungovať.

Dohoda rodičov a rozhodnutie súdu

Po rozchode rodičov je potrebné vyriešiť otázky starostlivosti o spoločné maloleté deti.

Pokiaľ partneri rozumne komunikujú a spolupracujú v otázkach týkajúcich sa detí, nie je potrebné nič spisovať, žiadny písomný dokument - rodičovskú dohodu.

Ak sa partneri dohodnúť nedokážu alebo vznikajú medzi nimi konflikty, hádky, prekážajú jeden druhému v kontakte s deťmi, či pristupujú k otázkam starostlivosti o deti nezodpovedne, a tým sú ohrozené záujmy detí, potom je namieste riešiť starostlivosť o deti rodičovskou dohodou alebo podaním návrhu na súdne konanie.

Rodičovskú dohodu si partneri môžu spísať podľa seba a nemusia ju nechať schváliť súdu.

Rodičovskú dohodu Zákon o rodine vždy uprednostňuje.

Rozdiel medzi rodičovskou dohodu a súdnym určením je najmä ten, že podmienky dohody si vyrokujú sami rodičia medzi sebou, prípade s odbornou pomocou a nemusia podávať ani návrh na súd (s výnimkou rozvodového konania), ak túto dohodu budú dodržiavať.

Ak dohoda nie je súdom schválená, v prípade jej porušenia dohody však nemajú možnosti ako jej dodržiavanie vymôcť - napr. nemožno podať návrh na exekúciu, ak rodič neuhradí výživné podľa rodičovskej dohody, ktorá nie je súdom schválená.

Rodičovskú dohodu možno nechať schváliť súdom i neskôr.

Ak dohodu niektorý rodič nedodržiava, druhý z rodičov môže požiadať súd o jej schválenie.

Súd môže tiež schváliť rodičovskú dohodu, v ktorej je dohodnutá spoločná osobná starostlivosť, ak dohoda neodporuje zákonu, čím sa urýchli celý proces rozhodovania.

Dohoda môže byť uzatvorená písomne alebo ústne na súdnom pojednávaní.

Dohody nemusia byť overené notárom alebo potvrdené inou autoritou, napr. alebo advokátom.

Je však vhodné využiť odbornú pomoc na správne formulovanie dohody alebo predísť prípadným formálnym chybám.

Súd dohodu schváli ak je v súlade so záujmom maloletého.

Ak by dohoda nebola schválená, nebola by právne vykonateľná.

Bude mať teda silu právoplatného rozsudku.

Ak rodičia nenájdu zhodu o osobnej starostlivosti alebo styku, konanie často najprv ponúka zmierovacie a poradenské možnosti, napríklad mediáciu alebo výchovné poradenstvo.

Cieľom je nájsť riešenie, ktoré dieťa čo najviac vynechá z konfliktu.

Aj v priebehu súdneho konania však môžu rodičia uzavrieť rodičovskú dohodu a predísť tak ďalším nákladom, dlhému trvaniu konania, úhrade poplatku za znalecké dokazovanie a stresu s tým spojeným.

Rozhodovanie súdu o forme starostlivosti

V rozhodnutí o rozvode manželstva súd upraví výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.

Súd určí, či dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov.

Zároveň určí, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok.

Súd tiež určí, ako má rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Úprava spoločnej starostlivosti rodičov o dieťa je vyslovene obsiahnutá v ustanovení § 24 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý vymedzuje pre prípad rozvodu potrebu určenia jednej z troch foriem starostlivosti rodičov o deti:

„V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.“

Podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine platí: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o spoločnú osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem a ak obidvaja rodičia súhlasia so spoločnou osobnou starostlivosť o dieťa, súd môže zveriť dieťa do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa.“

Súd nemôže autoritatívne rozhodnúť a ponechať neupravené presné dni striedania.

Ak jeden z rodičov so spoločnou osobnou starostlivosťou nesúhlasí, rozhodnutie súdu je nevyhnutné.

Pri rozvode je rozhodnutie súdu nevyhnutné vždy, ak majú manželia maloleté deti.

Súdne určenie využívajú rodičia, ktorí sa nedohodli, jeden z nich podá návrh na súd a dokazovanie sa bude vykonávať v súdnom konaní a súd rozhodne autoritatívne podľa výsledkov dokazovania.

Spory o osobnú starostlivosť a styk s dieťaťom sa prejednávajú v nesporovom konaní na príslušnom okresnom súde (rodinnoprávne veci).

Na začiatku býva návrh a pokus o riešenie dohodou; súd môže pribrať tzv. rodinnú súdnu pomoc (Familiengerichtshilfe), vyžiadať stanoviská a dieťa primerane veku vypočuť.

Pri nákladoch a dĺžke je namieste úprimnosť: serióznu paušálnu výpoveď nemožno dať.

Riešenie dohodou býva pravidelne výrazne rýchlejšie a lacnejšie než sporové konanie, ktoré sa - napríklad pri znaleckých posudkoch alebo sporných skutočnostiach - môže tiahnuť mnoho mesiacov.

Okrem odmeny advokáta môžu vzniknúť súdne poplatky a náklady na znalcov.

Štyri základné oblasti rodičovských práv a povinností

Starostlivosť o maloleté deti je teda iba jednou zo 4 súčastí alebo aspektov rodičovských práv a povinností.

V rodičovskej dohode či v rozhodnutí súdu vo veci výkonu rodičovských práv a povinností a/alebo v rozsudku o rozvode by mali byť upravené 4 základné aspekty výkonu rodičovských práv a povinností.

1. Osobná starostlivosť o dieťa.
2. Zastupovanie dieťaťa.
3. Správa majetku dieťaťa.
4. Výživné na maloleté dieťa.

Výživné na maloleté dieťa zvyčajne hradí ten rodič, ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti, resp. ktorý má vyšší životný štandard (v prípade striedavej starostlivosti).

Styk rodiča s maloletým dieťaťom je zvyčajne právo kontaktu s dieťaťom určené vyslovene tomu rodičovi ktorý dieťa nemá zverené do starostlivosti.

Určenie styku nie je povinné, pretože vyplýva priamo zo zákona.

Možno tiež požiadať ponechať styk neurčený.

Sú aj ďalšie špecifické aspekty, ktoré možno podľa okolností zahrnúť do rodičovskej dohody či súdneho rozhodnutia.

Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia a ich postavenie je rovnocenné.

Dnes už súdy zverujú maloleté deti i do starostlivosti otcov a povinnosť hradiť výživné k rukám otca môžu určiť podľa okolností aj matkám.

Doba sa mení, aj otcovia chodia na materskú či rodičovskú dovolenku.

Súdy vykonávajú dokazovanie, posudzujú okolnosti a rozhodujú tak, aby to bolo hlavne v najlepšom záujme dieťaťa.

Výživné na dieťa

Výživné je súčasťou vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, ktorá trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť.

Cieľom výživného je zabezpečiť dieťaťu primeranú životnú úroveň.

Výživné musí byť platené v takej výške, aby bola životná úroveň rodičov a detí v zásade rovnaká.

Výška výživného sa určuje individuálne s prihliadnutím na príjmy rodičov, potreby dieťaťa, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery.

Aj pri spoločnej osobnej starostlivosti platí, že ak sa rodičia nevedia dohodnúť na forme plnenia vyživovacej povinnosti, súd určí, ako bude výživné platené.

Keďže spoločná osobná starostlivosť je možná len na základe dohody rodičov je potrebná dohoda aj v otázke o výživnom.

Je možný variant, že výživné nebude určené, a rodičia si tak dohodou delia výdavky maloletého dieťaťa.

V prípade spoločnej starostlivosti nemusí byť upravené ani výživné, ani nič iné.

O výživnom zákon uvádza, že buď bude určené dohodou rodičov, alebo nebude určené vôbec.

Výživné pri striedavej osobnej starostlivosti sa často neurčuje, ak obaja rodičia prispievajú na dieťa v rámci svojej starostlivosti a majú porovnateľné príjmy.

Ak však jeden z rodičov má výrazne vyšší príjem, môže byť výživné určené na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne dieťaťa u oboch rodičov.

Výživné môže byť plnené naturálne, tzn. rodič, ktorý s pomocou tohto príspevku zabezpečí potreby dieťaťa.

Rodičia sa môžu dohodnúť aj na spôsobe vyplácania prídavku na dieťa, všetko ideálne pri zohľadnení spôsobu výpočtu výživného na dieťa.

Vyživovacia povinnosť po plnoletosti

Vyživovacia povinnosť nezaniká plnoletosťou potomkov.

Trvá až do dovtedy, kým deti nie sú schopné sa živiť samé.

Poskytovanie výživného je väčšinou ohraničené ukončením štandardného vysokoškolského štúdia.

Aj keď sa súdy zhodujú na tom, že rodič by mal potomka finančne podporovať až do konca úspešného absolvovania vysokej školy, myslí sa tým ukončenie základnej dĺžky štúdia v príslušnom odbore (vo väčšine prípadov pôjde o päť, niekedy o šesť rokov).

Ak sa však dieťa rozhodne pracovať už po strednej škole, zanikne vyživovacia povinnosť rodičov skôr a dieťa zároveň bude musieť prispievať na spoločnú domácnosť.

V prípade, že to isté dieťa po roku v pracovnom procese nastúpi na vysokú školu, vyživovacia povinnosť rodičov sa obnoví a povinnosť dieťaťa prispievať na spoločnú domácnosť naopak zanikne.

Vyššie uvedené neplatí absolútne - pri posudzovaní konkrétneho prípadu bude záležať najmä od majetkových pomerov dieťaťa.

Študenti, ktorí si vďaka subjektívnej či objektívnej (ne)náročnosti štúdia stíhajú aj slušne privyrobiť, by nemali od rodičov žiadať výživné a naopak by mali sami prispieť do rodinného rozpočtu.

Drobné zárobky na „prilepšenie“ z rôznych brigád ale nebudú hrať rolu - zánik vyživovacej povinnosti rodičov a vznik povinnosti podieľať sa na nákladoch spoločnej domácnosti prinesie až príjem v určitej sume (bližšie rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp.zn. 5CoP/11/2018).

Jeho výška by mala zodpovedať aspoň nákladom na odôvodnené potreby dieťaťa a zároveň musí dieťaťu po ich úhrade zostať aj čiastka na zaplatenie príspevku do rodinnej kasy.

Predĺženie trvania vyživovacej povinnosti sa pripúšťa, ak je štúdium prerušené pre chorobu (rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp.zn. 6Co/131/2016) alebo za účelom nadobudnutia zručností či znalostí, ktoré zlepšia uplatnenie dieťaťa na trhu práce - typicky pôjde o jazykový kurz (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 6CoP/24/2019).

Tzv. veční študenti však už o výživné žiadať nemôžu (rozhodnutie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 2121/14).

Podmienkou zániku vyživovacej povinnosti nie je ani získanie práce - nie je dôležité, či je dieťa zárobkovo činné, ale či je schopné pracovať.

Evidencia na úrade práce teda tiež nie je dôvodom, aby sa dieťa domáhalo výživného (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp.zn. 5Co/179/2016).

Príspevok dieťaťa na spoločnú domácnosť

Dieťa žijúce s rodičmi v spoločnej domácnosti je povinné sa na spoločných potrebách rodiny podieľať osobnou pomocou, a to bez ohľadu na svoj vek.

Aj od mladších detí teda rodičia majú právo vyžadovať, aby vykonávali rôzne domáce práce, ktoré sú primerané ich veku a zručnostiam.

Nejde len o pomoc pri upratovaní či údržbe domácnosti alebo záhrady; rodičia môžu v primeranej miere trvať aj na asistencii pri varení či vykonávaní dohľadu nad mladšími súrodencami.

Nad rámec záväzku osobnej pomoci majú deti žijúce v spoločnej domácnosti s rodičmi aj povinnosť prispievať na úhradu potrieb rodiny.

Výška finančného príspevku sa odvíja od schopností, možností a majetkových pomerov dieťaťa.

V niektorých prípadoch môžu rodičia žiadať príspevok aj od veľmi malého dieťaťa - typicky vtedy, ak toto nadobudne majetok, ktorý generuje nejaký výnos (napr. zdedí byt, z ktorého následne inkasuje nájomné).

Spravidla sa ale bude okamih vzniku povinnosti prispievať na spoločnú domácnosť aspoň čiastočne zhodovať so zánikom povinnosti rodičov poskytovať deťom výživné.

Zlom nastáva ukončením štúdia.

Ak sa dospelé dieťa nechce podieľať na nákladoch

Zdravé dieťa, ktoré presiahlo dospelý vek a už neštuduje, treba v drvivej väčšine prípadov považovať za schopné uživiť sa samo.

Rodičia ho teda nemusia vyživovať a navyše od neho môžu vyžadovať, aby im prispievalo na úhradu potrieb rodiny a s týmto nárokom sa obrátiť aj na súd.

Výška príspevku bude závisieť najmä od vzdelania či pracovných skúseností dieťaťa, jeho možností dosiahnuť v danom regióne určitý príjem a tiež od jeho skutočných zárobkov.

Príspevok na úhradu potrieb rodiny je treba odlíšiť od výživného, ktoré je naopak dieťa povinné poskytovať svojim rodičom, ak to títo potrebujú (napríklad kvôli ich zlému zdravotnému stavu).

Vznik nároku rodičov na príspevok pre rodinu je podmienený spolužitím rodičov a detí; u výživného pre rodičov sa naopak spoločná domácnosť nevyžaduje.

Rodičia majú nárok na výživné vtedy, ak to potrebujú a ich deti sú zároveň schopné uživiť sa.

Výživné pre rodičov sa poskytuje tak, aby im zabezpečilo tzv. primeranú výživu - v zásade teda pokrytie ich odôvodnených potrieb.

Na rozdiel od výživného, ktoré majú poskytovať rodičia deťom, však nemusí byť splnená podmienka rovnakej životnej úrovne.

Od dieťaťa, ktoré je schopné sa samo živiť, možno tiež požadovať, aby rodičovskú domácnosť opustilo.

Podmienkou je, aby sa na tom zhodli všetky osoby, ktoré môžu rozhodovať o užívaní nehnuteľnosti, v ktorej sa domácnosť nachádza.

Ak je nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a títo sa na „vyhadzove“ samostatného dieťaťa nedohodnú, treba požiadať o vyriešenie rozporu súd.

Pokiaľ naopak v názore na odchod potomka zo spoločnej domácnosti panuje jednota a odísť nechce samotné dieťa, môže pomôcť aj ultimátum a upozornenie na výmenu zámkov.

Čo znamená spoločná domácnosť

Podľa § 115 Občianskeho zákonníka: „Domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.“

Znamená to, že nie je potrebné mať rovnaký trvalý, resp. prechodný pobyt - napríklad v prípade mladej rodiny sa podmienka spoločnej domácnosti považuje za splnenú, pokiaľ rodičia spoločne hospodária.

Spoločná domácnosť teda nie je založená iba na evidovanej adrese.

Rozhodujúce je skutočné spolužitie a spoločné hospodárenie.

Oprávnená osoba si môže uplatniť nárok na daňový bonus, pokiaľ dieťa reálne živí = dieťa s touto osobou žije v domácnosti, oprávnená osoba platí účty za bývanie, energie, réžiu a ďalší chod domácnosti, nakupuje vybavenie domácnosti, potraviny, oblečenie, platí rozličné poplatky a podobne.

Splnenie podmienky spoločnej domácnosti nie je možné preukázať nejakým relevantným dokladom.

Oprávnená osoba čestne vyhlasuje, že podmienku spoločnej domácnosti spĺňa tým, že žiada o daňový bonus.

Daňový bonus a vyživované dieťa

Nárok na daňový bonus si rodič (presnejší výraz je oprávnená osoba) môže podľa § 33 ods. 1 ZDP uplatniť na dieťa, ktoré je:

• vyživované, súčasne
• nezaopatrené a súčasne
• žijúce s rodičom v domácnosti.

Za vyživované dieťa daňovníka sa podľa § 33 ods. 2 ZDP považuje dieťa:

• vlastné,
• osvojené,
• dieťa prevzaté do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu, prípad náhradných rodín, alebo
• dieťa druhého z manželov.

Pri prevzatí dieťaťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov je rozhodujúci dátum právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

Uplatnenie daňového bonusu oboma rodičmi

Nárok na daňový bonus si podľa § 33 ods. 4 ZDP môže uplatniť len jeden z rodičov, na tie isté deti si daňový bonus za ten istý kalendárny mesiac nemôžu uplatniť daňový bonus obaja rodičia naraz.

• Ak majú rodičia viac detí, na všetky deti si môže uplatniť nárok len jeden z nich.
• Deti si nemôžu medzi seba v tom istom čase „rozdeliť“.
• Časť roka si môže nárok na daňový bonus uplatniť jeden z rodičov, časť roka druhý.
• Ak sa rodičia nedohodnú na tom, kto si uplatní nárok na daňový bonus, tak platí, že prednosť má matka, ďalej otec a napokon iná oprávnená osoba.

Ak rodič vyživuje dieťa len niekoľko mesiacov v roku, môže si podľa § 33 ods. 5 ZDP uplatniť nárok na daňový bonus vo výške mesačnej sumy za príslušný počet mesiacov.

Rodič si môže uplatniť daňový bonus za každý kalendárny mesiac, na začiatku ktorého boli splnené podmienky nároku na jeho uplatnenie.

Rodič si môže uplatniť daňový bonus už za kalendárny mesiac, v ktorom sa dieťa narodilo alebo v ktorom sa začala sústavná príprava dieťaťa na povolanie, alebo v ktorom bolo osvojené.

Daňový bonus pri rozvedených rodičoch a starostlivosti oboch rodičov

V prípade detí z rozvedeného manželstva pri dohode bývalých manželov na striedavej starostlivosti sú oprávnenými osobami obaja rodiči.

V prípade, ak na základe rozhodnutia súdu je dieťa zverené jednému z exmanželov (rodičov), oprávnenou osobou je v zásade tento rodič.

K tomu je potrebné dodať, že v zákone o dani z príjmov sa neuvádzajú žiadne špecifické podmienky, pokiaľ ide o rozvedené manželstvá.

Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov je daňový bonus suma daňového zvýhodnenia na vyživované dieťa žijúce s daňovníkom v domácnosti.

Daňový bonus si môže uplatniť len jeden z rodičov, ak títo žijú spolu.

Prídavok na dieťa pri spoločnej alebo striedavej starostlivosti

Skutočnosť zverenia dieťaťa do niektorej z foriem osobnej starostlivosti o dieťa vplýva aj na nárok na vyplácanie dávok či na uplatnenie daňového bonusu.

V prípade zverenia dieťaťa jednému z rodičov tomuto budú patriť i nároky.

Podľa zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa platí: „Ak súd rozhodne o zverení maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, prídavok a príplatok k prídavku sa vypláca oprávnenej osobe podľa písomnej dohody rodičov.

Zároveň zákon uvádza, že sa začne vyplácať tomu rodičovi, ktorý má určený väčší rozsah striedavej osobnej starostlivosti.

Rodičia sa teda môžu dohodnúť, ktorý z nich bude poberať rodinné prídavky a súd to následne uvedie i v rozsudku.

Rodičovský príspevok sa poskytuje do dovŕšenia 3.roku veku dieťaťa alebo 6.

Styk s dieťaťom

Styk s dieťaťom (§ 187 ABGB) je predovšetkým právom dieťaťa na osobný kontakt s oboma rodičmi - a nie iba nárokom rodiča, ktorý nežije v tej istej domácnosti.

Rozchod zmení mnohé - no na jednom nič nemení: dieťa má naďalej nárok na oboch rodičov.

Styk s dieťaťom (§ 187 ABGB) je predovšetkým právom dieťaťa na kontakt s oboma rodičmi.

Ako sa kontakt konkrétne upraví - víkendy, prázdniny, sviatky, styk v bežnom živote - sa v najlepšom prípade dá dohodnúť.

Ak sa to nepodarí, styk možno upraviť súdne.

Výlučná starostlivosť znamená, že dieťa žije s jedným rodičom, druhý má právo styku a povinnosť platiť výživné.

Ohrozenie dieťaťa a konflikty rodičov

Pri akútnom ohrození blaha dieťaťa - napríklad násilím, zanedbávaním alebo zneužívaním - je potrebné rýchle konanie.

Súd môže prijať predbežné opatrenia, obmedziť styk s dieťaťom alebo nanovo upraviť osobnú starostlivosť.

Výlučná osobná starostlivosť jedného rodiča prichádza do úvahy len ako posledná možnosť - vtedy, keď spoločná osobná starostlivosť nezodpovedá blahu dieťaťa.

Tak to môže byť napríklad vtedy, keď je dorozumenie medzi rodičmi trvalo nemožné alebo keď jeden rodič dieťa ohrozuje.

Známa Cochemská prax, ktorá pochádza z Nemecka, sa stáva čoraz častejším prístupom aj na Slovensku.

Jej cieľom je, aby sa rodičia, súdy, kolízni opatrovníci, psychológovia a advokáti spojili a pomohli rodine dohodnúť sa - namiesto toho, aby sa roky súdila.

Práve v duchu tejto praxe bola riešená aj dohoda rodičov Kristíny a Karolíny.

Rodičia ju pripravili sami, pokojne, a súd ju len schválil.

Spoločná domácnosť pri dedení zo zákona

Spoločná domácnosť pri dedení zo zákona je téma, ktorá nás v dnešnej dobe zasahuje čoraz častejšie.

Akú úlohu zohráva koncept spoločnej domácnosti pri dedení zo zákona, ako sa určuje a kto patrí do spoločnej domácnosti?

Spoločná domácnosť je v Občianskom zákonníku definovaná ako domácnosť fyzických osôb, ktoré trvalo žijú a spoločne pokrývajú náklady na svoje potreby.

Podľa § 474 Občianskeho zákonníka v druhej dedičskej skupine dedia okrem manžela, poručiteľových rodičov aj osoby, ktoré žili s poručiteľom po dobu jedného roku pred smrťou poručiteľa v spoločnej domácnosti a ktorí sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní na výživu od poručiteľa.

Z aplikačnej praxe a z právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pojem spoločnej domácnosti a spolužitia sa má vnímať skôr podľa toho ako osoby skutočne žijú, než podľa toho, či tvorili partnerský alebo rodinný vzťah.

Dôležité je, že nie je potrebné, aby boli osoby v oficiálnom vzťahu; kľúčová je ich vôľa žiť spolu a vzájomne si pomáhať.

Pri určovaní, či je podmienka, aby sa osoba žijúca v spoločnej domácnosti s poručiteľom starala o spoločnú domácnosť musíme brať na zreteľ aj zdravotný stav tejto osoby a jej schopnosť pomáhať v domácnosti.

Teda je potrebné posúdiť jej možnosti starostlivosti o domácnosť.

V zásade postačuje akákoľvek osobná činnosť tejto osoby, ktorá pomáha k udržaniu spoločnej domácnosti.

Naopak v prípade, ak by bola splnená iba podmienka spoločného spolužitia po dobu jedného roka a podmienka starostlivosti o domácnosť alebo podmienka odkázanosti na výživu od poručiteľa by nebola splnená, nie je možné hovoriť o spoločnej domácnosti.

To znamená, že samotný fakt, že osoby žijú počas obdobia dlhšieho ako jeden rok pod „jednou strechou“ ešte neznamená, že tvoria spoločnú domácnosť.

Pre jej vznik je potrebné, aby okrem spoločného bývania existovala aj vzájomná starostlivosť o domácnosť.

Spoločná domácnosť pri pomoci v hmotnej núdzi

Plnoleté dieťa, ktoré nežije v domácnosti s rodičmi, alebo dieťa do 25 rokov veku, ktoré nemá príjem alebo má príjem nižší ako polovica mesačnej minimálnej mzdy alebo dieťa nad 25 rokov veku, ktoré sa pripravuje na budúce povolanie dennou formou štúdia, ak najmenej jeden rok pred nadobudnutím plnoletosti bolo rozhodnutím súdu vyňaté zo starostlivosti rodičov a výkon tohto rozhodnutia sa skončil plnoletosťou dieťaťa.

Plnoleté dieťa podľa písm. c) až f), ktoré bolo do nadobudnutia plnoletosti rozhodnutím súdu zverené do starostlivosti jedného z rodičov, je členom domácnosti tohto rodiča, ak nežije v domácnosti s druhým rodičom.

Plnoleté fyzické osoby podľa písmen b) až f), ak sa pre nich vykonáva resocializačný program pobytovou formou.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny môže v prípadoch hodných osobitného zreteľa z domácnosti vylúčiť člena domácnosti, o ktorom žiadateľ o pomoc v hmotnej núdzi preukáže, že s ním spoločne nezdieľa domácnosť a spoločne sa nepodieľa na úhrade spoločných potrieb.

Praktické otázky pri spoločnej starostlivosti

Ak o nej uvažujete, nevstupujte do toho bez prípravy.

Rodičia by mali vopred zvážiť najmä bývanie, školu, zdravotnú starostlivosť, dopravu, financie, rozdelenie bežných výdavkov, sviatky, prázdniny, choroby dieťaťa a spôsob riešenia nečakaných situácií.

Pri spoločnej osobnej starostlivosti môžu rodičia spísať dokument - rodičovskú dohodu, no táto nebude prenesená do výrokov rozhodnutia súdu.

Túto dohodu si môžu časom sami meniť, prispôsobovať sa okolnostiam.

Výhodou je, že rodičia si môžu podmienky starostlivosti o deti prispôsobovať a meniť.

V prípade, že medzi rodičmi vznikne konflikt, nebude možné vymáhať plnenie dohody, lebo v súdnom rozhodnutí nebude vymáhateľná špecifikácia.

Ak napr. otec neuhradí výživné alebo matka neumožní otcovi prázdniny s dieťaťom, nebude možné podať návrh na exekúciu či návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak rodičia nedokážu dlhodobo komunikovať a rešpektovať dohodnuté pravidlá, môže byť vhodnejšia iná forma úpravy starostlivosti.

Nesľubujeme konkrétny výsledok.

Táto stránka slúži na všeobecnú informáciu a nepredstavuje právne poradenstvo v konkrétnom prípade.

tags: #zaopatrene #dieta #a #spolocna #domacnost