Diéta v rímskom práve: právna ochrana, rodina, majetok a zodpovednosť

Rímske právo, rozsiahly a komplexný právny systém, ktorý ovplyvnil vývoj práva v Európe a na celom svete, sa zaoberal mnohými aspektmi života, vrátane rodinného práva, záväzkového práva a postavenia otrokov.

Téma diéty v rímskom práve súvisí najmä s otázkou, kto bol povinný zabezpečovať výživu, aké postavenie mala manželka a deti v rodine, ako sa spravoval rodinný majetok a aké právne prostriedky existovali pri porušení povinností.

Rímske právo a jeho osobitný spôsob ochrany

Tak ako sa rozvíjal rímsky štát, z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) rozvíjal sa aj jeho právny poriadok.

Pod právnym poriadkom rozumieme súhrn právnych noriem (príkazov) ako všeobecne záväzných pravidiel správania, vyjadrených v osobitnej, štátom stanovenej forme.

Rímske právo je právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku (približne v roku 753 pred Kr.) až do smrti cisára Justiniána I.

Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v justiniánskej kodifikácii (neskôr nazvanej Corpus iuris civilis) významne ovplyvnilo veľké európske kodifikácie súkromného práva 19. a 20. storočia (Code Civil, ABGB, BGB a iné), ako aj právo Latinskej Ameriky, kánonické právo a čiastočne aj právo v Ázii.

Rimania neoddeľovali oprávnenia a jeho ochranu, alebo v dnešnom chápaní hmotné a procesné právo.

Tvorili jednotu.

Kládli dôraz na právnu ochranu.

Dnes sa pýtame či mame právo ale vtedy sa pýtali či majú žalobu.

Každé subjektívne právo malo svoju žalobu.

Ten kto sa uchádzal o ochranu sa mohol oprieť o žalobu danú na jeho situáciu.

V rímskom práve sa teda natolko nestretávame so všeobecne formulovanými normami, príkazmi a zákazmi, ale skôr len s právnymi prostriedkami, ako riešit konkrétne sporné situácie , t.j. so žalobami, námietkami, rôznymi opatreniami a pod.

Vývoj rímskeho právneho poriadku

Vývoj rímskeho právneho poriadku sa najčastejšie člení do týchto skupín (najmä ak ide o rímske právo súkromné):

• Starorímske obdobie: datuje sa od počiatkov Ríma až do púnskych vojen, je preň typický poľnohospodársky charakter spoločnosti a v podstate aj primitívne právne úpravy.
• Predklasické obdobie: je to obdobie od roku 264 - 146 p. n. l. (obdobie troch púnskych vojen), kde nastal rozvoj výroby a obchodu, vyrovnávanie sa s gréckou a východnou kultúrou a kládli sa základy svetskej (laickej) právnej vedy.
• Klasické obdobie: obdobie približne od konca 1. St. p. n. l. až do polovice 3. St. n. l.
• Poklasické obdobie: od polovice 3. St. n. l. až do rozpadu západorímskej ríše roku 476, nastal celkový úpadok ríše, rozklad hospodársko-spoločenského zriadenia, nastúpil absolutizmus (dominát) i úpadok štátneho zriadenia, upadli výroba a obchod, nastala vulgarizácia práva a právnej kultúry.
• Justiniánske obdobie: roky 527-565 n. l., kodifikačné podujatie východorímskeho cisára Justiniána I., feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva.

Starorímska spoločnosť bola silne agrárna, patriarchálna a založená na rodovej príslušnosti.

V 3. storočí pred Kr. prešla rímska spoločnosť a rímske právo veľkým prerodom, ktorý bol čiastočne spojený s púnskymi vojnami (264 - 146 pred Kr.).

Rímske územie sa zásadne rozšírilo, v dôsledku čoho bolo potrebné vytvoriť rámce pre obchod s cudzincami a priznať obmedzené práva novým, prinajmenšom lojálnym, obyvateľom.

Staré princípy kviritského ius civile prestali postačovať a rozvoj práva začal byť doménou ius gentium a rímskych magistrátov, ktorí v rámci svojej jurisdikcie vydávali vyhlášky (edikty).

Rodina ako základ zabezpečenia výživy

V rímskej spoločnosti mala rodina zásadný význam.

Rím - veľká rodina patriarchálneho charakteru, mocenskoprávne puto zabezpečovalo jej trvalosť.

Dlho bola monokratickým pr. zväzkom medzi patrom familiae a osobami podriadenými jeho moci.

Na čele rodiny stál pater familias, ktorý mal rozsiahlu moc nad všetkými členmi rodiny, vrátane manželky, detí a otrokov.

Táto moc, známa ako patria potestas, zahŕňala právo rozhodovať o živote a smrti členov rodiny, uzatvárať manželstvá a spravovať majetok.

Štruktúra rímskej rodiny

• Pater familias: Otec a manžel, hlava rodiny.
• Manželka in manu: Manželka podriadená moci manžela.
• Deti: Prípadne ich manželky a manželia.
• Potomkovia ženatých a vydatých detí: Ďalší členovia rodiny.

Otcovská moc nad deťmi sa označovala ako patria potestas, nad manželkou ako manus a nad slobodnými osobami pod jeho mocou ako mancipium.

Nositeľom tejto moci mohol byť iba muž.

Tento získaval otcovskú moc predovšetkým narodením detí z riadneho manželstva, osvojením, adrogáciou, adopciou, uzákonením a rozhodnutím cisára.

Otec hlavy bol sui iuris, manželka a deti alieni iuris.

Títo ako nesvojprávni nemohli mať vlastný majetok.

Najširšia bola patria potestas - P disponovať životom a smrťou podriadených detí, P predať ich do otroctva, prenechať inému ich osvojenie z dôvodu náhrady škody.

Okrem toho mal majetkoprávnu spôsobilosť aj za podriadené deti.

Starostlivosť o výživu rodiny a manželky bola na manželovi - s tým súvisel vznik inštitútu vena - príspevku na výživu (akákoľvek majetková hodnota).

Rodinné väzby a ich význam

Agnátska rodina

Mocenskoprávny zväzok Rimania nazývali agnatio, osoby v tomto zväzku boli agnáti.

Základom tejto rodiny je podrobenie sa tej istej otcovskej alebo manželskej moci.

Preto túto rodinu tvorili osoby, ktoré spájala otcovská a manželská moc hlavy rodiny: otec a manžel ako hlava rodiny, manželka in manu, deti, prípadne ich manželky alebo manželia, ako aj potomci ženatých a vydatých detí, prípadne nemanželské deti nevydatých dcér.

Smrťou hlavy rodiny sa agnátska rodina rozpadla na toľko nových rodín, koľko mužov bolo priamo podriadených zomrelému.

Agnátsky vzťah však zostával a mal význam pre dedenie.

V tomto vzťahu, agnátskej rodine v širšom zmysle slova boli V osoby, ktoré boli spojené tou istou mocou alebo by boli spojené, ak by žil pater familias.

Kognátska rodina

Kognátska rodina na rozdiel od predchádzajúcej predstavovala pokrvný zväzok, založený zo strany muža splodením a zo strany ženy porodením.

Pre jeho pokrvný charakter sa z neho nedalo nijako vystúpiť.

Mohol ho založiť muž i žena, manželka bola v postavení manžela a nie dcéry.

Príbuzenská blízkosť sa merala na stupne, pričom každý stupeň predpokladal 1 pôrod.

Za Justiniána pokrvný vzťah úplne prevládol a vytlačil agnátstvo.

Manželstvo a povinnosť výživy

Modestinus chápal manželstvo ako zväzok muža a ženy a celoživotné spoločenstvo, spoločenstvo podľa božského i ľudského práva.

Agnátska i kognátska rodina predpokladali manželstvo.

Nebolo pre nich sviatosťou ani zmluvným vzťahom, ale spoločenskou skutočnosťou s priznanými právnymi účinkami.

Manželské povedomie a náklonnosť boli trvalými podmienkami manželstva.

Zakladalo sa neformálne, vonkajší znak - usídlenie v dome manžela.

Civilné právo za manželstvo pokladalo iba manželstvo medzi Rimanmi alebo osobami s rímskym ius conubii.

Mrav a obyčaj ustálili niektoré náležitosti manželstva - dospelosť, duševné zdravie, súhlas hlavy rodiny, monogamický charakter a ius conubii.

Podriadenie manželky manželskej moci

Manželstvo v rímskom práve malo významný vplyv na majetkovo-právnu spôsobilosť manželky.

Podriadenie sa manželskej moci znamenalo stratu majetkovo-právnej spôsobilosti v prospech manžela.

Manželskú moc získaval, keď sa manželka tejto moci výslovne podriadila (matrimonium cum manu).

Manželská moc robila manželku osobne závislou najmä v majetkovoprávnych veciach.

Nemal síce právo nad jej životom a nemohol ju predať, ale manželka podriadením sa manželovej moci strácala majetkovoprávnu spôsobilosť v jeho prospech.

Ak však manželka vstúpila pod manželskú moc, stala sa majetkovo nesvojprávnou.

Ak manželka nevstúpila pod manželovu moc, disponovala so svojím majetkom sama.

Spôsoby podriadenia sa manželskej moci

• Sakrálny spôsob - obetovanie koláča.
• Symbolická kúpa manželky.
• Neformálne jednoročné vydržanie manželskej moci.

Zánik manželstva

Manželstvo zanikalo smrťou, stratou spôsobilosti na manželstvo a rozvodom.

Rozvod bol jednoduchou stratou vôle alebo náklonnosti manžela.

Jedinou povinnosťou bolo vrátiť veno.

Neskôr bol prístupný aj manželke.

Veno ako príspevok na výživu

Samo manželstvo nemalo vplyv na majetkovú svojprávnosť manželov.

Starostlivosť o výživu rodiny a manželky bola na manželovi - s tým súvisel vznik inštitútu vena - príspevku na výživu (akákoľvek majetková hodnota).

Medzi manželmi existovali tri rôzne majetkovoprávne úpravy:

• režim úplného splynutia majetku manželov - absorpcia;
• režim úplnej odlúky - separácie;
• režim vena.

Veno predstavovalo majetkovú hodnotu, ktorá mala prispievať k zabezpečeniu fungovania manželstva a výživy rodiny.

Ak manželka nevstúpila pod manželovu moc, disponovala so svojím majetkom sama.

Diéta v širšom kontexte rodinného práva

V rímskom práve nemožno diétu chápať iba ako izolovaný nárok na poskytovanie finančných prostriedkov.

Jej právny základ vyplýval zo štruktúry rodiny, z postavenia hlavy rodiny, z manželskej moci a z majetkových vzťahov medzi manželmi.

Pater familias spravoval majetok a rozhodoval o osobách podriadených jeho moci.

Manžel mal povinnosť zabezpečovať výživu rodiny a manželky.

Veno súviselo s príspevkom na výživu a s majetkovou organizáciou manželstva.

Právne účinky týchto vzťahov sa menili podľa toho, či bola manželka podriadená manželovej moci, alebo si zachovala samostatné majetkové postavenie.

Majetkový režim medzi manželmi

Peculium a hospodárenie podriadených osôb

Pater familias mohol odovzdať podriadenému synovi alebo otrokovi do samostatnej faktickej správy časť svojho majetku (peculium profecticium), aby na ňom hospodáril.

Peculium umožňovalo podriadenej osobe fakticky spravovať určitú časť majetku, hoci právne zostávala podriadená nositeľovi moci.

Adjektická zodpovednosť

Adjektická zodpovednosť v rímskom práve znamenala, že prétor zabezpečil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému, aj proti nepriamemu zástupcovi, teda podriadenej osobe.

Išlo o prípady, keď nositeľ moci bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti a otroci.

Druhy adjektických žalôb

• Actio quod iussu: Ak sa podriadený zaviazal na rozkaz nositeľa moci, nositeľ moci bol zaviazaný na celý záväzok.
• Actio de peculio: Ak nositeľ moci poskytol dieťaťu alebo otrokovi peculium, bol zaviazaný až do hodnoty pecúlia.
• Actio tributoria: Osobitný spôsob žaloby z pecúlia, ak podriadený použil pecúlium na prevádzku obchodného podniku a majetok nestačil na krytie záväzkov voči tretím.
• Actio de in rem verso: Ak sa nositeľ moci obohatil z konania svojho syna alebo otroka, bol zaviazaný do výšky obohatenia.
• Actio institoria: Tretie osoby mali nárok na žalobu zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom (institor) povereným vedením obchodného podniku.
• Actio quasi institoria: Každý tretí, ktorý uzavrel zmluvu so správcom majetku (procurator) v rámci vlastníckeho poverenia, mal nárok na žalobu.
• Actio exercitoria: Žaloba tretieho proti prevádzkovateľovi lodiarskej živnosti (exercitor navis), ak exercitor poveril lodného kapitána (magister navis) riadením svojej lode.

Adjektická zodpovednosť tak vytvárala právne spojenie medzi konaním podriadenej osoby a majetkovou zodpovednosťou nositeľa rodinnej alebo vlastníckej moci.

Právne postavenie otrokov a ich vzťah k výžive

Otroci v Ríme nemali takmer žiadne práva.

Boli považovaní za veci, nie za osoby, a boli majetkom svojich pánov.

Otrok mohol právne nadobúdať pre pána zmluvami alebo dedením.

Otrokom sa človek mohol narodiť, pretože otrokyňa rodila len otrokov, alebo sa ním stať, napríklad zajatím vo vojne či predajom pre dlhy.

Otroctvo zaniklo prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona.

Civilné právo poznalo rôzne spôsoby prepustenia na slobodu, napríklad zápisom medzi rímskych občanov, vo forme súdneho procesu alebo testamentom.

Otroci mohli byť súčasťou domácnosti a hospodárstva, pričom ich postavenie bolo späté s majetkovou mocou pána.

Zodpovednosť za škodu a zabezpečenie majetku

Rímske právo rozlišovalo rôzne formy náhody a určovalo, kedy dlžník zodpovedá za náhodilé zničenie alebo poškodenie dlhovanej veci.

Druhy náhody

• Vis maior: Nepredvídateľná a neodvrátiteľná udalosť, napríklad zemetrasenie alebo povodeň. Za vis maior nikto nezodpovedal, okrem dlžníka v omeškaní.
• Custodia: Udalosť, ktorej mohol dlžník zabrániť, ak by sa starostlivejšie staral o vec. Dlžník zodpovedal aj za krádež.
• Casus: Dlžníkom nezavinená udalosť, za ktorú dlžník spravidla nezodpovedal.

Hoci za casus nikto nezodpovedal, existovali situácie, v ktorých bolo potrebné riešiť problém, kto znáša hospodársku stratu za nebezpečenstvo (periculum).

Dlžník v niektorých prípadoch zodpovedal nielen za zavinenie, ale aj za starostlivé opatrovanie dlhovanej veci.

Zodpovedal napríklad aj za furtum spôsobené treťou osobou.

Procesná ochrana rodinných a majetkových nárokov

V rímskom právnom systéme sa stretávame s rozdelením na verejné a súkromné rímske právo.

Rímske právo súkromné sa delilo na občianske právo, úradnícke právo, cudzinecké právo, prirodzené právo a cudzie národné práva.

Občianske právo (ius civile) pôvodne platilo pre rímskych občanov.

Úradnícke právo (ius honorarium) vzniklo aj ako reakcia na prílišnú formálnosť a nepružnosť rímskeho občianskeho práva.

Strany mohli spor nielen uviesť do pohybu, ale ho aj usmerniť žalobnou žiadosťou, námietkami, ponúknutými dôkazmi a podobne, ale mohli ho aj kedykoľvek skončiť späťvzatím podanej žaloby, jej uznaním alebo zmierom.

Sporové strany disponovali celým sporom, hovoríme o dispozičnej zásade.

Formulový proces

Formulový proces bol typ rímskeho civilného procesu.

Konanie prebiehalo v dvoch fázach:

• In iure: Konanie pred magistrátom, prétorom. Prétor preskúmal žalobu a obranu, určil sudcu a vymedzil mu rámec pôsobnosti.
• Apud iudicem: Konanie pred sudcom. Sudca preskúmal dôkazy a rozhodol o spore na základe formuly, teda smernice od prétora.

Konanie in iure sa začínalo tým, že sa sporové strany dostavili pred magistráta a končilo sa litis contestatio, teda ustálením sporu.

Proti zneužívaniu otcovskej moci sa dalo brániť prostredníctvom domáceho súdu (iudicium domesticum) alebo mimoriadneho preskúmania (extraordinaria cognitio).

Procesná spôsobilosť

Na uplatnenie nároku bolo potrebné spĺňať procesné podmienky.

1. Spôsobilosť byť účastníkom civilného sporu, či už ako žalobca, alebo ako žalovaný.
2. Spôsobilosť na procesné úkony, teda vystupovať v procese s právnymi účinkami.
3. Spôsobilosť robiť právne návrhy pred súdom.

Spôsobilosť na procesné úkony chýbala nedospelým a duševne chorým osobám, rovnako ako pri spôsobilosti na právne úkony.

Až do poklasickej doby ju nemali ani otroci, hoci inak mali spôsobilosť na právne úkony.

Ženám sa táto spôsobilosť priznala až koncom 3. storočia n. l. a deťom v otcovskej moci sčasti až za Justiniána.

Spôsobilosť robiť právne návrhy pred súdom chýbala niektorým maloletým osobám a hluchonemým.

Dedičstvo a zabezpečenie rodinného majetku

Dedičské právo je súbor právnych noriem, ktorý určuje, čo sa stane s pozostalostou poručiteľa po jeho smrti, teda komu a aký diel majetku pripadne a voči komu môžu prípadní veritelia uplatniť svoje majetkovoprávne nároky.

Rímske dedičské právo vychádza zo zásady univerzálnej sukcesie.

Do pozostalosti nespadala taká práva a povinnosti, ktoré sa viazali k zomrelej osobe a jej smrťou zanikali, napríklad nad manželkou, držba alebo povinnosť zaplatiť pokutu.

Poručiteľ musel byť svojprávny rímsky občan, ktorý bol spôsobilý mať vlastný majetok.

Dedič musel byť svojprávny rímsky občan, v čase poručiteľovej smrti musel byť živý aspoň ako nasciturus a jeho spôsobilosť byť dedičom musela existovať nepretržite od poručiteľovej smrti až po nadobudnutie dedičstva.

Dedičom mohol byť ten, ktorého poručiteľ určil ako dediča vo svojom testamente alebo koho povolával k dedičstvu zákon.

Testament a zákon sú delačnými dôvodmi a na ich základe sa niekto mohol stať dedičom.

Posloupnosť v testamente mala prednosť pred posloupnosťou zákonnou.

Ak bol ustanovený dedič v testamente a jeho podiel nevyčerpal celú pozostalost, nemohli byť povolaní zákonní dedičia, ale dedič získal pozostalost celú.

Spoludediči

Ak dedilo po poručiteľovi viac osôb, každá z nich bola v postavení univerzálneho sukcesora.

Pre účasť na pozostalostných právach a záväzkoch bola rozhodujúca veľkosť dedičského podielu osoby.

Dedičský podiel potom musel byť určený zlomkom celého dedičstva, nie ako jednotlivá určitá vec alebo právo.

Pohľadávky a pozostalostné dlhy boli preto rozdelené podľa veľkosti podielov spoludedičov.

Ak bolo niekoľko dedičov, každý z nich bol univerzálnym nástupcom poručiteľa.

Práva ostatných spoludedičov ho však obmedzovali na pomerný podiel na jednotlivých kusoch dedičstva.

V súvislosti s pozostalostnými vecami vznikol medzi spoludedičmi spoluvlastnícky vzťah podľa podielov.

Každý spoludedič sa kedykoľvek mohol domáhať zrušenia majetkového spoločenstva rozdelením pozostalosti.

Kollácia

Kollačná povinnosť je povinnosť vnesenia vlastného majetku do pozostalosti.

Získal-li emancipovaný syn poručiteľa pri emancipovaní časť rodinného imania, bolo nutné túto část započítať do pozostalostného imania, aby sa mohlo rozdeliť medzi všetkých spoludedičov.

Podobne tomu bolo u dcéry, ktorá dostala za života otca veno.

Prijatie dedičstva a dlhy

Dedičovia dobrovoľní (heredes voluntarii) boli osoby žijúce mimo domácnosť poručiteľa.

Tieto osoby mohli právo dedičstva prijať alebo odmietnuť.

Prijať dedičstvo bolo možné buď formálne, alebo neformálne.

Pri neformálnom prijatí stačilo, keď sa delát začal správať ako dedič.

Postačilo, keď sa delát začal akýmkoľvek spôsobom správať ako dedič, napríklad uhradil pohreb poručiteľa.

Po prijatí sa stal dedič subjektom všetkých práv a záväzkov poručiteľa, čo znamenalo, že veritelia poručiteľa sa mohli dožadovať uspokojenia svojich pohľadávok aj vtedy, ak bola pozostalost predĺžená.

Prijatím došlo ku konfuzii, teda k splynutiu pozostalosti a dedičovho majetku.

V prospech dediča bolo udelené beneficium inventarii, pričom dedič mal právo ručiť iba do výšky hodnoty pozostalosti.

V prospech pozostalostných veriteľov a odkazovníkov bolo udeľované beneficium separationis, ak by zadlženie dediča ohrozilo ich nároky a pohľadávky voči poručiteľovi.

Dedičské postavenie členov rodiny

Heredes sui et necessarii boli osoby, ktoré v okamihu smrti poručiteľa podliehali jeho moci a okamžite dedili nezávisle od svojej vôle.

Do vzniku prétorského beneficium abstinendi nemali právo na odmietnutie dedičstva.

Heredes necessarii boli testamentárni dedičia, ktorí boli poručiteľovými otrokmi a súčasne boli testamentom oslobodení, alebo boli poručiteľovi nepriamo podriadení, napríklad vnuk.

Oslobodeným otrokom nebolo udeľované beneficium abstinendi.

Otrok sa mohol stať dedičom iba vtedy, ak ho poručiteľ, jeho vlastník, ustanovil v testamente za dediča a súčasne ho prepúšťal na slobodu.

Ak poručiteľ v testamente ustanovil za dediča cudzieho otroka, dedičstvo prešlo na jeho pána, ak bol spôsobilý dediť.

Vzťah medzi výživou a dedičskými povinnosťami

Dedičstvo zahŕňalo nielen majetkové výhody, ale aj pozostalostné záväzky.

Po prijatí sa dedič stal subjektom všetkých práv a záväzkov poručiteľa.

Ak bola pozostalost pasívna, prijatie mohlo poškodiť dediča aj veriteľov.

Ak bola pozostalost aktívna, dedičov majetok bol predĺžený a splynutie vyvolalo negatívne dôsledky pre veriteľov poručiteľa.

Rozdelenie pozostalosti medzi spoludedičov preto ovplyvňovalo nielen rozsah nadobudnutého majetku, ale aj rozsah prevzatých dlhov a povinností.

Význam rímskeho práva súkromného

Rímske právo súkromné ako jediné stelesňuje ucelený vývoj dlhých storočí, čím dospelo k vysokej dokonalosti.

Právna veda vidí túto dokonalosť vo viacerých smeroch.

Predovšetkým je to organizácia výkonu súdnictva založeného na zásade zákonnosti, systém zmlúv, ktorý uspokojoval potreby obchodu, ďalej dôkladná rozpracovanosť právnych pojmov a inštitútov, jasnosť a presnosť pojmov a vyjadrovania.

Faktom je aj to, že nejeden inštitút z rímskeho práva sa stal súčasťou európskej právnej kultúry, dokonca aj právnych poriadkov.

Štúdiom rímskeho práva a poznaním jeho osudov sa právnik učí konkrétne poznať relatívnosť a dočasnosť právnych úprav a inštitúcií, oboznamuje sa s ich sociálnym zmyslom a poslaním, s ich podmienenosťou hospodársko-spoločenským životom, ako sa overovali v rôznych situáciách a podmienkach.

Pre rímske právo súkromné by zaiste bol najpriliehavejší Gaiov systém, ktorý tento rímsky právnik použil vo svojej učebnici a ktorý prevzal aj Justinián.

Pre tento systém je charakteristické rozdelenie do troch častí: osoby, veci, žaloby.

Obsahom predmetu Rímske právo I. je najmä takzvaná všeobecná časť rímskeho práva, ale aj vecné a procesné právo.

Cieľom predmetu je podať základy poznania systému súkromného rímskeho práva, analyzovať jednotlivé právne inštitúty a poukázať na význam rímskeho práva pre súčasné platné právo väčšiny európskych krajín.

tags: #dieta #v #rimskom #prave