Vidieť detskú bitku v škôlke či škole je pomaly každodennou súčasťou profesie učiteľov. Rovnako tomu býva medzi súrodencami bežne aj doma. Rodičia často vidia svoje deti ako sa navzájom hádajú, kopú, bijú a nezvládnu svoje konflikty riešiť iným spôsobom. Nejedného rodiča ale zaskočí, ak si niečo také dieťa dovolí voči nemu samému.
Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že nám naše dieťatko telesne ublíži. Možno nás hryzie, možno štípe, škriabe, trhá nám vlasy, či nás udrie. Vtedy môžeme mať rôzne pocity: zľakneme sa, nahneváme sa, čo si dovoľuje, ostaneme prekvapení, bezradní alebo šokovaní.
Kopnúť mamu do členku? Udrieť otca po ruke? Prečo sa deti takto správajú?
Prečo deti bijú, hryzú a kopú
Deti prežívajú denne kokteil rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú.
Slovo agresia má pravdepodobne pre mnoho ľudí negatívny význam. resp. agresívna energia však nie je niečo v zásade zlé. prijmeme ako súčasť svojho života s deťmi. vhodným spôsobom. s ťažkými zážitkami v živote.
Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme.
Bitie či hryzenie druhých môže byť spôsob, akým dieťa dáva najavo svoju moc, ale aj bezmocnosť. Zároveň netreba zabúdať, že je to istá forma komunikácie, ktorou interaguje so svetom.
Najčastejšie dôvody fyzického ubližovania
Bábätká a deti do troch rokov nám ublížia z rôznych dôvodov.
- príliš unavené, nevyspaté;
- prestim ulované;
- málo stimulované;
- choré alebo ho niečo bolí;
- plné nadbytočnej energie, ktorú nemalo kde uvoľniť počas dňa pohybom;
- dostatočne schopné a rozvinuté, aby stresovú situáciu riešilo inak ako fyzicky;
- preťažené a vystresované z nejakej veľkej zmeny alebo viacero zmien v jeho živote;
- frustrované, vystrašené, bezmocné a bezradné;
- nahnevané, lebo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme;
- práve v období vzdoru, keď porušuje pravidlá, aby zistilo, nakoľko sú pravidlá konzistentné a my dôslední a spoľahliví;
Možno sa nám nepodarí dobre odhadnúť každú situáciu, ale už len to, že nad ňou rozmýšľame, nám pomôže získať odstup a nadhľad.
Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. Žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová. Keď dieťa dosiahne vek 4 - 7 rokov, je tiež často viditeľné správanie s agresívnymi prvkami.
Čo robiť, keď ma dieťa udrie
Zostať pokojný v situácii, keď vám dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa.
Akákoľvek z reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím.
Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.
Krok 1: Natiahnite ruku ako bariéru
Dieťa musí pochopiť, že úder nie je prijateľný voči žiadnemu dieťaťu, ale ani voči vám.
Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo.
Malo by platiť pravidlo: dôrazne, ale láskavo.
Krok 2: Pomenujte, čo vidíte
Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností.
„Peťko, vidím, že si nahnevaný, no neviem, prečo ma udieraš. Bolí ma to a nepáči sa mi to.
Významným krokom je aj povedať niečo o motivácii dieťaťa k danému správaniu.
Keď máme malé bábätká, ktoré ešte nedokážu slovami vyjadriť, čo potrebujú, tak ich usmerňujeme neverbálne. Keď nám ublížili, zabránime im, aby v tom pokračovali. Hovoríme s nimi jasne a veľmi stručne. Používame výrazy a citoslovce, ktoré poznajú. Svoju mimiku a gestikuláciu prispôsobíme danej situácii.
Máme mať na mysli aj to, že bábätká ešte nevedia dostatočne ovládať svoje pohyby a intenzitu pohybov, takže niekedy ublížia práve z tohto dôvodu. Nemáme ich preto trestať.
Krok 3: Poskytnite bezpečnú možnosť na uvoľnenie zlosti
Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupe.
Keď poskytnete dieťaťu alternatívu, vytvoríte tak bezpečie pre vás i deti naokolo. Samozrejme, dieťa by si nemalo na podobné alternatívy zvykať. Malo by sa postupne hnev naučiť regulovať konštruktívnym spôsobom.
Keď máme ročné a staršie deti, tak ich učíme, ako inak vyjadriť svoje pocity a potreby. Môžeme im navrhnúť, aby nabudúce búchali radšej do koberca alebo vankúšov, aby kopali skôr do plyšových hračiek, aby kričali, že im niečo vadí, aby roztrhali papier alebo krabice, keď chcú niečo ničiť.
Krok 4: Pomenujte silné stránky
Oceňte dieťa za niečo, čo robí dobre. Samozrejme, najprv mu vysvetlite, prečo sa nezachovalo pekne a prečo sa takéto správanie nemôže opakovať. No hneď potom ho skúste za niečo oceniť.
Ak dieťa rozhnevalo, že sa mu zrútila veža, ktorú stavalo, spomeňte mu napríklad, ako rýchlo ju dokázalo postaviť.
Krok 5: Budujte u detí empatiu
Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého.
Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva.
„Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“
Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia.
Krok 6: Počúvajte dieťa
Venujte preto svojmu dieťaťu priestor a čas. Každé dieťa komunikuje iným spôsobom. Je ale naozaj potrebné, aby ste deti viedli k správnemu pomenovávaniu a riešeniu problémov.
Fyzická agresia nikdy nikomu nepomohla a nevyriešila žiaden problém či konflikt.
Čo dieťa potrebuje po upokojení
Ak dieťa nemá pod kontrolou svoje agresívne prejavy, je dôležité uvedomiť si, že agresia je prejavom frustrácie, nenaplnenej potreby.
Je potrebné uvedomiť si, že agresia môže byť prejavom nezrelej nervovej sústavy. emočné prejavy. hľadiska ešte nemá dostatok schopností regulovať svoje správanie.
Dieťa nie je možné upokojiť vysvetľovaním, argumentovaním, záplavou slov. silné emócie sa napájame emóciami, resp. resp. energiu po vyčerpávajúcej náročnej situácii.
Po odznení najväčšieho hnevu môžete povedať: „Ty si do mňa kopal/a (hádzala do mňa veci a pod.). Je v poriadku cítiť sa zle a prežívať intenzívny hnev, ale nie je v poriadku ubližovať (sebe, iným) alebo ničiť veci.
Dieťa potrebuje cítiť, že je prijímané a milované, pričom hranica voči ubližovaniu zostáva jasná.
Hnev, plač a krik: kedy nezasahovať
Rodičovstvo je plné výziev a jednou z najnáročnejších situácií je zvládanie detského hnevu a kriku. Mnohí rodičia sa obávajú, že ak okamžite nezasiahnu, utrpí ich „dospelácka“ autorita.
Máte však pocit, že krikom či buchnutím po zadku u dieťaťa stúpnete na cene?
Psychológovia za nevhodné reakcie na detský hnev považujú buchnutie po zadku či iné fyzické násilie, krik, ignorovanie, znechutený odchod, nabádanie dieťaťa, nech kričí ešte viac, sprchovanie studenou vodou či ešte pred časom veľmi populárnu metódu pevného objatia, v ktorom sa vraj má dieťa upokojiť.
„Sama som žiadnu z týchto metód nepraktizovala. Všetky považujem za silové a ponižujúce. Trpí tým dôstojnosť dieťaťa aj jeho dôvera k nám,“ uvádza psychologička Pavla Koucká, autorka knihy Uvoľnené rodičovstvo (Rozumne, citlivo a s menším nasadením).
„Keď sa na vyššie uvedené metódy pozrieme s odstupom, zistíme, že okrem toho, že sú ponižujúce, majú ešte jednu spoločnú črtu: aktivitu. Nikoho nenapadne, že keď sa dieťa hnevá, nemusíme robiť vôbec nič. Práve toto nič je pritom často tým najlepším riešením,“ hovorí psychologička s tým, že vo výchove ide predsa o to, aby sa dieťa naučilo zvládnuť svoje emócie samé, bez nášho zásahu. Svojou aktivitou mu v tom však bránime.
Krátko vysvetliť a nepovoliť
Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom.
„V prípadoch z tejto kategórie odporúčam krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používam termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímam emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne,“ myslí si psychologička.
Odporúča však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek.
Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak.
Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne.
Únava, hlad a potreba pozornosti
Rodičia to dobre poznajú: ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko.
„Často v takýchto situáciách ustupujem a pomáham aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak,“ je presvedčená Pavla Koucká.
Deti potrebujú čo najviac rodičovskej pozornosti. Túžia po nej samozrejme hlavne vo chvíľach, keď sa rodič venuje niekomu či niečomu inému. Typicky keď s niekým telefonuje.
Vtedy sa dieťa veľmi často začne „rozčuľovať“, že prioritu má niečo iné, nie ono.
Dieťa chce celého rodiča, je to jeho prirodzená potreba, či sa to niekomu páči, alebo nie.
„Klasika na rodičovskej dovolenke: dieťa sa spokojne hrá a mama sa venuje domácnosti. Idylka by pokračovala, ale mame zazvonil telefón - a dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Čo sa to deje? Dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky. Tá sa zrazu venuje niekomu inému a mám skúsenosť, že cez telefón je to pre dieťa ešte ťažšie stráviteľné ako vo fyzickej prítomnosti iného človeka. Tam je dieťa účastníkom aspoň v tom zmysle, že počuje a vidí i druhú stranu a je síce pasívnym, ale predsa len účastníkom dialógu,“ hovorí psychologička.
Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Prečo rodičia kričia
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka.
Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti.
„Rodičia kričia, pretože sú unavení a ich pozornosť je ťahaná miliónmi rôznych smerov. Ak sa do toho prihodí niečo, čo och frustruje, odpáli to lavínu. Vidia, ako sa ich deti bijú alebo dieťa robí niečo, čo neschvaľujú, a tak to jednoducho pustia von. Je to istý druh automatickej reakcie,“ hovorí Nina Howe, profesorka vzdelávania v ranom detstve na Concordia University.
Kričanie sa nedeje z ničoho nič - zvyčajne je to reakcia na konkrétne správanie. Inými slovami, niečo to spúšťa.
Zistite, aké sú tieto spúšťače, pretože sa líšia medzi rodičmi. Všetky tieto veci sa sčítavajú a je pravdepodobné, že to môže potom skončiť zle.
Rodičia sa nestarajú o svoje potreby
Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré.
Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará.
Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba.
Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, rovnako sa o seba nestará.
Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby.
Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.
Rodičia sa nedokážu vyrovnať s emóciami dieťaťa
Rodičia často berú na seba celý emočný „kontajner,“ ktorý na nich dieťa vychrlí (a ten veru býva plný sklamania, smútku a hnevu), namiesto toho, aby boli ich kotvou a bezpečným prístavom.
Rodičia by mali pochopiť, že pre dieťa je zdravé prejavovať navonok svoje emócie (je to dôležitá súčasť jeho vývinu) a zároveň vedieť, že nie sú zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa.
Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať.
Ak sa dieťa hnevá alebo inak dáva najavo svoje frustrácie, rodič by sa nemal cítiť za to zodpovedný. Pokiaľ uspokojí základné potreby svojho dieťaťa, jeho jedinou zodpovednosťou je prijať emócie dieťaťa a uznať ich.
Rodičia majú nereálne očakávania
Rodičia často kričia, pretože očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú.
Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“
Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie.
Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať.
Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú
Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť.
Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“
Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.
Vaše deti nemusia súhlasiť
Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť (s čímkoľvek a má na to právo). Nesúhlas rodičov dráždi.
No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej.
Krik ako výchovná metóda
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite.
„Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež.
Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám . To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.
Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas.
Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne
Ak jedna univerzálna pravda o kričaní je, že to robíme všetci, tak ďalšia pravda je: Nie je to veľmi efektívne.
Nielenže využívate kričanie ako stratégiu riešenia konfliktov, ale môžete veci ešte zhoršiť.
Štúdia z roku 2013 zistila, že tvrdá verbálna disciplína neobmedzuje problémové správanie detí a mladistvých a v skutočnosti by mohla zvýšiť pravdepodobnosť, že budú pokračovať v tom, čo im zakazujete.
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne.
Krik deti zraňuje a desí ich.
V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Strach nie je rešpekt
Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.
Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne.
A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota.
Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom.
Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom.
Dlhodobé následky kriku
Ovplyvní to emocionalitu dieťaťa, sú tam prítomné pocity strachu, úzkosti, môže cítiť neistotu.
Má to vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov.
Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať.
Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu.
Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov.
V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa.
Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je.
Dieťa, ktoré je prirodzene úzkostnejšie, je určite na krik citlivejšie a utiahne sa, pričom to už môže byť aj tínedžer.
Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe.
Na druhej strane sú rodiny, ktoré sú temperamentnejšie a krik tam nemusí byť vnímaný ako niečo negatívne.
Kedy môže byť zvýšený hlas namieste
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí.
Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva.
Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú.
Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón.
Je rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú?
Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste.
Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili.
Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé.
Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí.
Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Čo robiť, keď rodič stratí trpezlivosť
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť.
Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný.
Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
Obľúbenou upokojujúcou stratégiou špecialistky na rozvoj detí Judy Arnall je ísť do kúpeľne, zakričať na záchod (namiesto na svoje deti) a potom ho spláchnuť.
Je to ekvivalent oddychového času - fyzického odchodu z miestnosti a následného vytvorenia stratégie, či už to zahŕňa stlačenie stresovej loptičky alebo vyslanie manžela, aby to riešil.
Je spravodlivé upozorniť deti, ktoré naťahujú večierku alebo sa hádajú v aute, že sa chystáte začať kričať.
Môžete to vyzerať napríklad takto: Nepočúvate ma a ja nechcem kričať, aby som upútala vašu pozornosť.
Varovania tiež umožňujú deťom pripraviť sa mentálne na zmenu nálady.
Možno nereagujú na váš opakovaný pokyn, aby sa prezliekli do pyžama, pretože sú pohltení projektom, knihou alebo Legom.
Vtedy je dobré dať im akýsi náskok: „Takže je čas ísť spať. Potrebujete ešte päť minút?
Ak ranné vypadnutie z domu vždy skončí stresom a krikom, pripravte sa napríklad večer predtým.
Ak budete poznať svoje spúšťače, dokážete si na danú situáciu vytvoriť alternatívny scenár, ako si veci čo najviac zjednodušiť.
Pri deťoch je kľúčové zachovať realistické očakávania.
Naplánujte si kratšiu túru. Absolvujte radšej kratšiu vzdialenosť. Dávajte pokyny postupne po jednom.
Kričanie je často viac než len nesprávne sa správajúce dieťa - môže to byť vonkajší prejav našich vlastných nenaplnených potrieb.
„Opýtajte sa sami seba: ‚Čo sa mi deje, že som posledné tri dni po sebe kričala na svoje deti? Nemala som dosť spánku? Cítim sa nedocenený?
Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
Keď rodič na dieťa zakričí: ospravedlnenie a oprava vzťahu
Keď nám krik ujde, nechceli sme na dieťa kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať.
Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti.
Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom.
Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
Ospravedlnenie modeluje deťom vhodné správanie, ktoré by mali nasledovať, keď stratia nervy.
Pomáha im to upevniť spojenie medzi silnými emóciami, ktoré môžu skončiť prejavom v podobe kriku.
Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne.
Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča.
A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak.
V pokoji mu povedať, že ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla.
Nejsť do roviny autoritatívnosti, že ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal.
Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím.
A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Keď dieťa povie: „Neznášam ťa!“
Veta „Neznášam ťa!“ dokáže rodiča hlboko zasiahnuť. Hoci znie ako útok, často nie je skutočným odmietnutím rodiča, ale výbuchom detskej bezmocnosti, hnevu a preťaženia.
Veta „neznášam ťa“ často neznamená „nemám ťa rád“.
Deti často používajú extrémne slová preto, že ešte nemajú dostatočnú slovnú zásobu pre hnev, sklamanie, hanbu, úzkosť alebo bezmocnosť.
Prefrontálna kôra, teda časť mozgu zodpovedná za logiku, sebaovládanie a brzdenie impulzov, je u detí a dospievajúcich ešte vo vývine.
Paradoxne, táto krutá úprimnosť môže byť aj formou dôvery.
Dieťa na vás nekričí preto, že by vás skutočne nenávidelo, ale preto, že ste preňho bezpečnou osobou.
To neznamená, že takéto slová máte prehliadať alebo schvaľovať.
V afekte nie je cieľom vyhrať hádku.
Ak sa k detskému kriku pridá aj rodičovský krik, vznikne ešte väčšia búrka.
Pochopenie emócie neznamená dovoliť ubližovanie.
Netlačte na okamžitý rozhovor. Nikdy sa nepokúšajte riešiť podstatu problému v čase, keď vám obom bije srdce ako o závod.
Mozog v strese nedokáže dobre prijímať logické argumenty.
V afekte nie je vhodné dávať rýchle tresty.
Zostaňte čo najpokojnejší, pomenujte emóciu dieťaťa a držte hranicu.
Až po upokojení, keď je dieťa schopné počúvať a rozmýšľať.
Tému otvorte bez výčitiek. Pomáha čisté pomenovanie faktov a zvedavosť: „Predtým si povedal/a, že ma neznášaš.
Ak vám dieťa dokáže povedať takúto surovú a bolestivú vetu, často to znamená, že vám dôveruje.
Deti si pred cudzími ľuďmi, v škole alebo u lekára dávajú väčší pozor.
Keď na vás dieťa vypustí svoj najtemnejší hnev, podvedome testuje pevnosť vášho vzťahu.
Nabudúce sa preto na túto vetu skúste nepozerať ako na zlyhanie rodičovskej autority.
Vo väčšine prípadov nie.
Verejné zahanbenie a krik
Stáva sa, že rodič vybuchne na dieťa pred jeho kamarátmi alebo niekde na školskom dvore, kde je veľa iných ľudí.
V takýchto situáciách popri všetkých tých dôsledkoch, ktoré sme spomínali, prichádza ešte aj pocit zahanbenia.
Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu.
Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť.
Praktický postup v náročnej situácii
- Zastavte fyzické ubližovanie a vytvorte medzi sebou bezpečnú bariéru.
- Zostaňte čo najpokojnejší a nezvyšujte napätie krikom ani vyhrážaním sa.
- Pomenujte, čo vidíte a čo dieťa pravdepodobne prežíva.
- Jasne povedzte, že ubližovať sebe, iným alebo ničiť veci nie je v poriadku.
- Ponúknite bezpečnú alternatívu, napríklad vankúš, koberec, papier alebo pohyb.
- Po odznení hnevu sa porozprávajte o tom, čo situáciu spustilo a čo sa dá nabudúce urobiť inak.
- Ak ste zakričali, vysvetlite to dieťaťu a ospravedlňte sa.
Nezabúdajme, že svojím deťom ideme vzorom a sme príkladom aj v tom, ako uvoľňujeme vlastné pocity.
Deti, ktoré sa práve osamostatňujú, chcú si presadiť svoj názor a potreby, stávajú sa nezávislými od rodičov, môžu byť aktuálne v období vzdoru.
Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy.
Naučme ich správne nasmerovať svoju energiu, alebo ventilovať svoje silné nepríjemné pocity.