Mravne vychované dieťa: ako rozvíjať charakter, návyky a zodpovednosť

Pod pojmom výchova rozumieme cieľavedomú, zámernú a plánovanú činnosť, v ktorej sa utvára a formuje človek, rozvíjajú sa jeho duševné a telesné stránky, pripravuje sa na plnenie spoločenských úloh a na osobný a rodinný život.

Výchova je základným pedagogickým pojmom a základnou pedagogickou kategóriou. Výchova je teda predmetom skúmania pedagogiky, je to činnosť smerujúca k získaniu a zdokonaleniu schopností a vlastností človeka. Túžbou každého rodiča je vychovať svoje deti čo najlepšie. Pomenovanie dobrá výchova je však predsa len relatívny pojem.

Deti sa nevychovávajú len v rodinnom prostredí, ale aj školskom či mimoškolskom. Ovplyvňuje ich teda celé prostredie, v ktorom sa pohybujú. Výchova má byť prípravou na život. Bez nej by sa deti neboli schopné zaradiť do spoločnosti a naučiť sa správnym návykom, ktoré sú nevyhnutné pre normálny život.

Čo znamená mravná výchova dieťaťa

Mravná výchova je špeciálna cieľavedomá činnosť rodičov, učiteľov a vychovávateľov smerujúca k utváraniu určitých charakteristických rysov žiaka v procese, v ktorom si osvojuje normy a pravidlá správania sa.

Mravná výchova preniká celou výchovou: telesnou i duševnou. Rozširuje sa nielen na poučenie o dobre a zle, ale aj na pôsobenie citové. Jej základným cieľom je autonómna mravná osobnosť, dobrovoľne a samostatne mravne žijúca.

Cieľom mravnej výchovy v rodine je vychovať osobnosť s ušľachtilými mravnými, citovými, vôľovými a povahovými vlastnosťami. Kritériom mravnosti je správanie sa človeka, jeho činy a skutky.

V súvislosti s mravnou výchovou nás zaujímajú hlavne návyky, ktoré súvisia s osvojovaním mravných vlastností a ktoré pomáhajú tieto návyky zachovávať. S výchovou týchto návykov sa začína mravná výchova dieťaťa.

Mravné návyky patria k pestovaniu kultúrneho správania, ktoré sa začína už v predškolskom období. Zvyk nespočíva iba v znalosti, ale aj vo vnútornej potrebe určitého konania alebo správania.

Aké vlastnosti rozvíja mravná výchova

Čiastkové ciele a úlohy mravnej výchovy zahŕňajú utváranie humánnych vzťahov a postojov k iným ľuďom, k sebe samému, k prírode a spoločnosti.

Uvedená úloha úzko súvisí s citovou výchovou jedinca. Ide o rozvoj spoločenských citov, humánnych citov, tolerancie, súcitu a spravodlivosti. Humanizmus nie je len základnou úlohou mravnej výchovy, ale aj kardinálnym princípom výchovy vôbec.

Dôležitou úlohou je výchova vzťahu k práci, ktorá sa prelína s úlohou pracovnej výchovy. Každý jednotlivec má byť nielen konzumentom, ale i tvorcom hmotných i duchovných hodnôt. Pozitívny vzťah k práci sa prejavuje v svedomitosti, zodpovednosti a pracovitosti.

Mravná výchova zahŕňa aj výchovu mravného svedomia. Pod svedomím rozumieme istý akt sebahodnotenia, hodnotenia a posudzovania vlastných skutkov. Svedomie je dôležitým fenoménom v štruktúre osobnosti, je kritériom vzťahu človeka k iným ľuďom, k sebe samému a k okoliu.

Dieťa si osvojuje normy a pravidlá disciplíny, ktoré musí rešpektovať v záujme poriadku. Pravidlá, ako sa má žiak správať v škole, sú obsiahnuté v školskom poriadku.

Mravná výchova smeruje aj k osvojeniu všeľudsky platných morálnych noriem a pravidiel, ktoré vyjadrujú vzťah k rodičom, úctu k žene, usporiadaný pohlavný život, ochranu ľudského života a ochranu svojho a cudzieho majetku.

Mravné vedomie, presvedčenie a návyky

V literatúre z oblasti teórie výchovy sa zdôrazňuje hlavne význam procesuálnej stránky mravnej výchovy mládeže.

1. Mravné vedomie sa kryje so vzdelaním jedinca. Je poznaním zákonitostí prírody a spoločnosti a jeho svetonázoru. Významnou súčasťou mravného vedomia mladej generácie je znalosť základných pojmov, osvojenie princípov, kategórií, foriem a pravidiel morálky.

2. O mravnom presvedčení hovoríme, ak mravné pojmy a hodnotenia nie sú iba formálne naučené poznatky a vedomosti, ale keď sa stanú motivačnými silami konania a správania dieťaťa.

3. Formovanie mravných návykov a zvykov mravného konania a správania sa musí opierať o skúsenosti detí z ich najrozličnejších činností.

Formovanie mravného presvedčenia nemožno chápať odtrhnuto od formovania mravného vedomia. Formovanie mravného vedomia a presvedčenia sa musí opierať o skúsenosti žiakov a ich najrozličnejšie činnosti.

Tieto skúsenosti dodávajú žiakom správnu motiváciu a ovplyvňujú ich zámerné konanie a správanie. Už dieťa v pomerne mladom veku vykonáva na základe požiadaviek určité jednoduché úkony, ktoré sa pri ustavičnom opakovaní upevňujú.

Takto upevnené úkony sa následne stávajú vo forme návykov a zvykov ich trvalou súčasťou. Na kvalitu týchto daností vplýva premyslená organizácia života dieťaťa a jeho denný režim.

Dôležitú skupinu mravných vlastností predstavujú konkrétne návyky a zvyky. Aj celý školský systém je založený na sústavnom upevňovaní širokého spektra návykov.

Zvyky sú istá časť návykov, ktoré sa vzťahujú k mravnosti. Vzťah medzi návykmi a zvykmi nie je presne ustálený, hranica je dosť nepresná a pohyblivá.

Každodenné návyky ako základ slušného správania

V danej oblasti je veľmi dôležitá výchova návykov a zvykov k čistote. Je to požiadavka nielen hygieny, ale aj etiky.

K mravným návykom patrí spôsob, akým dieťa komunikuje, správa sa k rodičom, súrodencom, učiteľom a rovesníkom, stará sa o svoje veci, plní primerané povinnosti a reaguje na potreby iných ľudí.

Dieťa sa neučí slušnosti iba vysvetľovaním. Potrebuje opakovanú skúsenosť, jasné očakávania, primerané hranice a príležitosť uplatniť správne správanie v každodennom živote.

V rodine, kde sa nekladú požiadavky, vytvára sa priestor pre utváranie negatívnej vlastnosti - lenivosť. Pri vytváraní mravného vzťahu k práci preto hrá dôležitú úlohu rodina.

Je potrebné, aby dieťa už od útleho veku plnilo primerané požiadavky a úlohy, ktoré sú mu zverené.

Úloha rodičov pri mravnej výchove

Rodičovská výchova je fenomén, ktorý každý z nás okúsil na vlastnej koži a ktorý má dopad na každého jednotlivca v spoločnosti. Spôsob výchovy priamo podmieňuje, ako sa naša spoločnosť správa a aké vzťahy v nej panujú.

Rovnako výchovou získavame postoje, vedomosti a zručnosti, ktoré sú pre náš spokojný život kľúčové. Logicky by teda rodičovská výchova mala byť v centre pozornosti našej spoločnosti.

Byť človekom so všetkým, čo k tomu patrí, nám nie je dané pri narodení. Dieťa je aj duševnou bytosťou. Starostlivosť o túto časť človeka zabezpečuje výchova, ktorá je pre dieťa rovnako dôležitá ako fyzická opatera.

Vychovávať dieťa znamená v prvom rade ho milovať bezpodmienečnou láskou, prijať jeho jedinečnosť a rešpektovať ho ako osobnosť.

Výchova, alebo aj duševná opatera, je súbor zručností, ktoré rodičia musia nadobudnúť. Rodičom-vychovávateľom sa automaticky nerodíme, ale stávame sa nimi postupným učením a vzdelávaním.

Ak máme vychovať samostatného a zodpovedného človeka, musíme získať vedomosti o tom, ako dieťa viesť, povzbudzovať, naučiť ho rozhodovať sa, komunikovať a riešiť problémy.

Musíme získať zručnosti, ktoré nás naučia „šoférovať“ výchovu, rozoznávať, kde postaviť značku STOP, teda kde dieťaťu položiť hranice, aby vedelo dať prednosť na križovatke života.

V konečnom dôsledku sa raz treba stať aj inštruktorom, čo v preklade znamená byť prvým príkladom pre naše deti.

Rodič ako príklad

Dieťa nemožno pokladať len za objekt výchovných vplyvov. Rodičia sa snažia vytýčiť si cieľ, plánovite sa usilujú ho aj dosiahnuť a nazdávajú sa, že všetko je v poriadku.

Byť dobrými a morálnymi ľuďmi a usilovať sa o to, aby ich vlastné deti v tom nasledovali, je chvályhodné, ale samo osebe to nestačí.

Predškolský vek je obdobím tvorby základov budúcej morálky. Dieťa ešte nemá morálne vlastnosti, iba sa učí, čo je dobré a čo zlé, a to na základe sociálneho učenia, napodobňovania, posilnenia reakcií a hodnotenia, pričom mravné hodnotenie u dieťaťa závisí od autority dospelého.

Pre citový rozvoj je dôležitý osobný príklad rodičov a učiteľov. Nezastupiteľnú úlohu má rodina.

Dieťa si v rodine osvojuje postoje k tomu, čo rodičia pokladajú za morálne a amorálne, správne a nesprávne, dovolené a zakázané. Aj v neskoršom veku zostáva citová spätosť dieťaťa s rodičmi a jeho stotožňovanie sa s nimi základom jeho správnej sociálnej adaptácie.

Láska, rešpekt a hranice

Všetci rodičia sú presvedčení o tom, že svoje dieťa dokonale milujú. Nie každý prejav rodičovskej lásky má však na dieťa v konečnom dôsledku pozitívny dopad.

Plnenie všetkých požiadaviek a želaní dieťaťa, ako aj prehnané nároky a kritika, sú extrémnymi formami lásky so zničujúcimi účinkami na dieťa.

Preto je potrebné mať na zreteli jeho jedinečnosť a prejavy lásky tomu prispôsobovať. Nikdy sa však nepomýlime, ak dáme dieťaťu najavo slovami, akú veľkú radosť nám robí, že ho máme a že je tu s nami.

Pohladenia, objatia či iné vhodné prejavy fyzickej náklonnosti väčšina detí prijíma s vďačnosťou. Prekvapiť deti svojím záujmom o to, čo ich naozaj baví a zaujíma, prečítať rozprávku, zahrať sa hru alebo si s nimi „len“ obyčajne zašantiť je niečo, čo dieťa iste nikdy neodmietne.

Mať rodinu nie je len strecha nad hlavou, dostatočná strava, ošatenie, mobil a iné materiálne výdobytky modernej doby.

Nestačí ani fakt, že deti považujeme „teoreticky“ za rovnako plnohodnotných členov rodiny, je potrebné im to ukázať. Deťom treba dať najavo, že majú svoje nezastupiteľné miesto a sú pre nás dôležité.

V prvom rade ide o to, ako sa k nim správame a ako s nimi komunikujeme. Rešpekt a úcta voči nim, ako aj spätne voči nám rodičom, by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupe.

Nezabudnime deťom ukázať, že potrebujeme ich pomoc, a oceňujme každú ich snahu. Nechajme ich byť zodpovednými za svoje konanie, tak ako je to umožnené v živote aj nám.

Prečo dieťa potrebuje primerané hranice

Dôležité je aj dosiahnuť autoritu u detí, ktoré pre jej nedostatok trpia. Dieťa potrebuje hranice, aby sa mohlo orientovať v situáciách, rozumieť očakávaniam a postupne preberať zodpovednosť za svoje konanie.

Rodič je človek zodpovedný za výchovu, ale nie za to, akým človekom sa dieťa stane. Rodič je človek zodpovedný za to, že zakáže dieťaťu cigarety, ale nie za to, či bude v osemnástich fajčiť.

Hranice však nemajú byť založené na ponižovaní, strachu alebo bezohľadných trestoch. Rodičovská pozornosť voči dieťaťu by mala byť nevtieravá, ale zároveň nie pasívna.

Takto sa môžu rodičia vyhnúť nežiaducim formám správania svojich detí. Hore uvedené prístupy k dieťaťu stoja na vzájomnej spolupráci a kladú na rodiča vysoké nároky.

Typy rodičovskej výchovy

Rodičovská výchova môže mať rôzne podoby. Jednotlivé typy sa v praxi často prelínajú a neexistuje čistý typ výchovy.

Tri základné typy rodinnej výchovy

Podľa Makarenka a Kovaiena existujú tri základné typy rodinnej výchovy.

Priveľmi liberálny typ

Dieťa sa stáva objektom neprimeranej nežnosti a obdivu rodičov, keď sa mu povoľuje všetko, čo chce.

Takýto spôsob výchovy vedie k viacerým negatívnym dôsledkom, ako je nesamostatnosť, impulzívnosť a neskromnosť.

Neúmerne autoritatívny typ

Dieťa je už od raného veku objektom „drezúry“ zameranej na prehnanú poslušnosť a dodržiavanie presného denného poriadku.

V takýchto podmienkach sa u dieťaťa formuje individualizmus, uzavretosť, pasivita, nesamostatnosť a apatia. Môže tiež postupne strácať vlastnú identitu, obdivovať autority a nekriticky sa im podriaďovať.

Stredný typ

Stredný typ predstavuje situácie, keď sa dieťa v rodine usmerňuje tak, že rodičia citlivo pristupujú ku kladeniu požiadaviek a vyberajú si primerané spôsoby pri ich realizácii.

Rodičia si dieťa vážia, prejavujú mu náklonnosť, ale sú aj primerane nároční. Tento typ má pozitívne výchovné výsledky a podporuje vieru vo vlastné schopnosti.

Prečo škodí prílišná prísnosť

Jedným z veľkých dobier, ktoré puritánska výchova dieťaťu berie, je spoluzodpovednosť za svoje činy a taktiež sloboda.

Bez slobody je človek odsúdený byť strojom na plnenie očakávaní vlastných rodičov. Puritánska výchova berie človeku schopnosť rozhodovať za seba.

Povesť rodiny stojí v tejto výchove nad dobrom dieťaťa, a preto nie je žiaduce, aby dieťa urobilo niečo, čo je v rozpore s cieľmi rodiny, ktoré určujú jej dospelí členovia, teda rodičia.

Puritánska výchova tiež ochudobňuje dieťa o citovú stránku vzťahov. Puritánsky vychované dieťa je neschopné vyjadrovať svoje pocity a city, pretože sa bojí odmietnutí, ktorými bolo počas detstva rodičmi zraňované.

V striktnej puritánskej výchove je objatie, pohladenie, hnev a negatívne pocity neslušné a neprijateľné. Takáto výchova necháva dieťa odkázané v živote na rodičov, pretože nie je schopné nadviazania normálnych, rovnocenných a hlbokých vzťahov s neznámymi ľuďmi.

Navyše je takéto dieťa neskôr bezbranné a ľahko manipulovateľné kvôli nízkemu sebavedomiu. Formuje v dieťati nezdravý vnútorný svet, často vzdialený od reality, čo môže byť prvým predpokladom k psychickým poruchám.

Pri takejto výchove rodič zabúda, že dieťa nie je jeho právom, že nie je jeho vlastník, ale rodič. Rodič je človek zodpovedný za výchovu, nie vlastník dieťaťa.

Neprimerané tresty a reakcie dieťaťa

Psychické pôsobenie je veľmi zložité. Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu a ani u jedného dieťaťa nemá ten istý výchovný vplyv vždy za následok rovnakú reakciu.

Tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie dieťaťa.

Ak dieťa alebo žiak reaguje na psychické pôsobenie negatívne, jeho reakcie predstavujú odmietanie a nerešpektovanie. S týmto prejavom sa stretávame v rôznych vekových obdobiach, ale osobitne sa prejavuje najmä v období puberty.

Pri trestoch, ktoré nie sú vhodné a primerané, často vidíme, že iba prehlbujú vzdorovitosť a trucovitosť a niekedy prerastú v agresiu.

Pedagógovia, výchovní činitelia a teda aj rodičia by mali starostlivo vyberať výchovné postupy tak, aby nevyvolávali negatívne formy správania.

Ak dieťa reaguje na pôsobenie rodiča alebo pedagóga odmietavo či pasívne, takýto postoj dieťaťa sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“. Správa sa indiferentne, akoby sa ho to netýkalo.

Môže sa stať, že dieťa navonok reaguje aktívne na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia. Urobí a splní všetko len preto, aby malo pokoj.

Úspech výchovného pôsobenia spočíva v tom, aby dieťa reagovalo na psychické pôsobenie z vlastných pohnútok a presvedčení a konalo tak v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia.

Vonkajšie vplyvy sa majú zvnútorniť a dieťa má byť presvedčené o správnosti následného aktívneho správania.

Citová výchova a jej význam

City sú významným aktivizujúcim činiteľom v konaní a správaní človeka. Sú priamo pohnútkou a vôľovým impulzom pre určitý čin. Sú vlastné iba človeku.

City, najmä altruistické, reprezentujú humánnosť človeka a jeho šľachetnosť. Charakter človeka je výrazne determinovaný jeho citovým životom. Citová výchova je teda u človeka nevyhnutná.

Základné úlohy citovej výchovy sú viesť žiaka k prežívaniu kladných podnetov z okolia a prostredia, v ktorom žije, a usmerňovať jeho citovú orientáciu na pozitívne mravné, estetické a kultúrne hodnoty.

Vo výchove sa treba zamerať predovšetkým na vyššie city spoločenské a mravné, intelektuálne, estetické, etické a sociálne, ako je dôstojnosť človeka a tolerancia.

Vo výchovnom procese treba využívať predovšetkým kladné city, ako sú radosť a veselosť, ktoré ovplyvňujú vývin dieťaťa pozitívne.

Zvýšenú pozornosť treba venovať deťom, ktorých rodinné prostredie je chudobné na citové prejavy a v ktorom dieťa nepociťuje náklonnosť zo strany rodičov.

Z hľadiska citového rozvoja je najdôležitejšie obdobie predškolského veku, teda obdobie do šiestich rokov. U detí je citový prejav veľmi intenzívny a prudký, často sa u nich striedajú protichodné city.

U niektorých detí v predškolskom, ale i v mladšom školskom veku sa prejavuje agresivita. Je to signál, aby sa mu viac venovali, aby mu prejavovali viac lásky a obdiv nad tým, čo už vie.

Dieťa potrebuje, aby mu bol prejavený obdiv a láska. Citová výchova je dôležitým prostriedkom humanizácie človeka, ľudského prístupu človeka k človeku a k okolitému svetu.

Pracovná výchova a zodpovednosť

V rámci pracovnej výchovy sa majú poskytnúť každému jedincovi vedomosti a zručnosti, ktoré sú predpokladom tvorivej pracovnej činnosti.

Ďalej treba vychovať taký vzťah k práci a charakterové vlastnosti, ktoré pozitívne ovplyvnia profesijnú voľbu s ohľadom na vlastné predpoklady.

Medzi najnáročnejšie úlohy pracovnej výchovy patria vytvárať u vychovávaných trvalý pozitívny vzťah k práci a poskytnúť im najvšeobecnejšie výrobné vedomosti, zručnosti a návyky.

Patrí sem aj vytvárať u žiakov vzťah k vytvoreným duchovným i materiálnym hodnotám, eliminovať prejavy neúcty, agresivity a vandalizmu, oboznámiť ich s rôznymi druhmi pracovného materiálu a so základnými pracovnými nástrojmi.

Pracovná výchova má byť súčasťou komplexného utvárania osobnosti človeka. Ako výchovnú zložku ju začíname uplatňovať už v detstve.

Rozvíja myslenie, fantáziu, estetické a mravné city, upevňuje vôľu, pomáha pestovať kladný vzťah k práci a ľuďom.

Obsah pracovnej výchovy môžeme rozdeliť na práce spojené so sebaobsluhou, práce pre ostatných členov rodiny, spoluprácu v rodine, učenie, prípravu na povolania a verejnoprospešné práce.

Rozumová, estetická a telesná výchova

Cieľom rozumovej výchovy pre život v rodine je osobnosť s patrične rozvinutým intelektom a s optimálne rozvinutou rozumovou stránkou.

Takáto osobnosť je schopná založiť si zdravú rodinu a udržiavať harmonický život v rodine so zabezpečením dobrej rodinnej výchovy.

Cieľom estetickej výchovy pre život v rodine je kultúrne vyspelá osobnosť s estetickým vkusom, s pozitívnym vzťahom k estetickým predmetom, schopná vnímať krásu a aktívne sa zúčastňovať na jej vytváraní v manželskom a rodinnom živote.

Úlohou estetickej výchovy pre život v rodine je vypestovať schopnosť správne vnímať a citovo prežívať krásu.

Estetická výchova zahŕňa výchovu vkusu v obliekaní, v rodinnom prostredí, v predmetoch dennej potreby, výchovu ku kultúrnemu a spoločenskému správaniu a ku kultúre slovného prejavu v rodinnom živote aj v styku s inými ľuďmi.

Estetická výchova má bohatú citovú odozvu. Ovplyvňuje nielen estetické, ale aj mravné city. Dotýka sa celej osobnosti.

Ovplyvňuje vzťahy človeka k ľuďom, prírode a k sebe. Umožňuje plnšie prežívať rôzne životné situácie, hlbšie precítiť a plnšie sýtiť emocionálne potreby a vyjadrovať vzťah k inému človeku.

Cieľom telesnej výchovy pre život v rodine sú zdraví, telesne zdatní a pohybovo schopní chlapci a dievčatá, pripravení na rodičovstvo.

Prvky telesnej výchovy sa začínajú v prvých detských pohyboch. Telesná výchova je jednou z hlavných výchovných zložiek predškolského veku, ktorý charakterizuje prirodzený jednoduchý pohyb na vzduchu a Slnku.

Hlavnou náplňou telesnej výchovy je činnosť a pohyb.

Výchova ako jednotný systém

Zložky výchovy v rodine môžeme rozdeliť na jednotlivé časti výchovy. Každá z nich má svoj cieľ, obsah, zásady a metódy.

Odlišujú sa navzájom a každá má výraznú úlohu vo sfére rodinnej výchovy. Svojím obsahom riešia špecifické úlohy výchovy a orientujú sa na intelektuálnu, etickú, estetickú, pracovnú a telesnú stránku rozvoja človeka z hľadiska biologického, psychologického a sociálneho.

Všetky zložky výchovy pre život v rodine majú svoje špecifické ciele, úlohy, obsah, zásady a metódy, ktorými je odporúčané sa riadiť, aby sme mohli deti vychovávať v riadnych životných podmienkach pre kvalitný rodinný život.

Jednou z najdôležitejších zložiek je mravná výchova, ktorá má veľa spoločného s ostatnými zložkami.

Psychický vývin ide paralelne s telesným vývinom, čo sa odráža aj vo výchovnom procese. V procese výchovy všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti máme na mysli výchovný rozvoj jednotlivca vo všetkých zložkách výchovy, čo môžeme stručne charakterizovať ako rozvoj mravne vyspelého jedinca.

Mimoriadny význam má vypestovanie kladného vzťahu k práci, ale aj vypestovanie pracovných zručností a návykov, telesných cvičení a športu. Dôležitá úloha pripadá aj rozvoju rozumových schopností.

Jednotlivé zložky výchovy sa vzájomne dopĺňajú a ovplyvňujú v jednote výchovného systému.

Podpora, povzbudenie a prijatie zodpovednosti

Efektívne rodičovstvo je overený koncept pozitívnej výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý zmenil vzťahy a život tisícok rodín po celom svete.

Ide o prístup, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale aj budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.

Stavebnými kameňmi sú vzájomný rešpekt, povzbudenie a prijatie zodpovednosti.

Tieto princípy vytvárajú v dieťati pocit istoty, prijatia a užitočnosti pre spoločenstvo, v ktorom žije, teda pre svoju rodinu.

Takto je dieťa schopné naplniť základnú životnú túžbu každého človeka a tou je podľa predstaviteľov individuálnej psychológie túžba niekam patriť, byť milovaný a užitočný.

Každý z nás, a teda aj dieťa, sa primárne snaží naplniť tieto túžby pozitívnym spôsobom. Ak však dieťa touto cestou neuspeje, siaha po nevhodnom správaní.

Rodičia majú často až príliš vyhranenú predstavu, ako sa má dieťa správať, čo by malo robiť a čo od neho možno očakávať.

Projektujú do neho svoje nesplnené túžby a očakávania od života. Vedome i nevedome ovládajú dieťa tak, aby žilo ich priania a predstavy.

Treba si však uvedomiť, že naše deti sú s nami na začiatku svojej cesty k dospelosti a my ako rodičia by sme mali predovšetkým plniť poslanie ich zodpovedného sprievodcu a povzbudzovateľa.

Našou úlohou je, aby sme dieťa upozorňovali a poukazovali na jeho schopnosti, talenty a kladné vlastnosti, pomocou ktorých získava predstavu o svojej vlastnej hodnote.

Podpora a povzbudenie sú tým najlepším spôsobom, ako dieťa pocíti našu dôveru v jeho schopnosti. Tá v ňom následne prebúdza i motiváciu zlepšovať sa.

Komunikácia s dieťaťom

Rešpekt a úcta voči deťom, ako aj spätne voči rodičom, by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupe.

Dieťa potrebuje zažiť, že jeho slová, pocity a otázky majú význam. Potrebuje tiež vedieť, že sloboda je spojená so zodpovednosťou a že jeho rozhodnutia majú následky.

Mravne vychované dieťa nielenže má odpoveď na externé príkazy, ono sa hneď pokúša o internalizáciu empatie a svedomia.

Povzbudzovanie nezávislého myslenia pomáha deťom dosiahnuť intelektuálnu vyspelosť. Samostatne myslieť nemusí viesť k mravnej neviazanosti alebo anarchii.

Jednou z metód na posudzovanie morálnych situácií je posúdenie dôsledkov a zaznamenanie logických nedôsledností medzi našimi princípmi.

V prvom rade máme podporovať formovanie návyku kriticky myslieť o vlastných názoroch a postojoch.

Úloha školy a prostredia

Deti sa nevychovávajú iba v rodine. Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitelia, s ktorými sa osobnosť dostáva do styku v priebehu celého života.

Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a výchovné inštitúcie, ako sú rodina, škola, rôzne mládežnícke a iné organizácie.

Poznať vzťahy v rodine žiaka má veľký význam pre školu, lebo tu môžu tkvieť hlavné príčiny neadekvátneho správania žiaka.

Nežiaduce správanie môže súvisieť s nevyhovujúcou atmosférou, nesprávnymi trestami, uprednostňovaním súrodenca alebo obmedzovaním osobnosti žiaka.

Výchova sa stala bojiskom. Treba veľmi ľutovať, že často je na niektorých školách ťažké učiť kriticky myslieť a pestovať morálny rast.

Rodičia autoritatívneho typu sa môžu cítiť ohrození otázkami o hodnotách, ktoré si cenia. Nesmieme však dovoliť, aby pochybnosti vystrašených panovačných rodičov zmenšovali rozsah toho, čo sa naše deti môžu naučiť o morálke.

Mravná výchova a rast poznatkov musia mať v našej agende v blízkej budúcnosti prvé miesto. Platí to pre jasle, materskú školu, základnú školu, stredné školy a, samozrejme, pre celý život.

Hodnoty, ktoré si dieťa osvojuje

Morálka je časť toho, čo znamená rozhodnúť sa pre niečo, ceniť si dôležité vlastnosti a správne posudzovať.

Hodnoty treba deťom vštepovať v každom veku a každý z rodičov má pritom svoju špecifickú úlohu pri rozhodovaní, o ktorú hodnotu ide.

Medzi hodnoty, ktoré povzbudia vôľu detí stať sa šťastnými a produktívnymi osobami, patria počestnosť, odvaha, miernosť, sebavedomie, disciplinovanosť, umiernenosť, vernosť, lojálnosť, spoľahlivosť, rešpekt, láska, nezištnosť, citlivosť, láskavosť, priateľskosť, spravodlivosť, rovnosť, súcitnosť a odpúšťanie.

Základné cnosti ako čestnosť, pravdivosť, láskavosť a spravodlivosť sú všeobecné.

Prajeme si, aby naše deti žili šťastný život, aby ich život bol zmysluplný a hodnotný, aby boli schopné nájsť si zamestnanie podľa vlastnej voľby a aby si zodpovedne vybrali partnerov.

Určité zásadné znaky ich charakteru by sa mali vytvárať na podklade dobrého príkladu v rodine.

Výchova k samostatnosti

Rodičovská pozornosť voči dieťaťu by mala byť nevtieravá, ale zároveň nie pasívna.

Dieťa potrebuje postupne preberať zodpovednosť za svoje konanie. Rodičia mu majú pomáhať rozhodovať sa, komunikovať a riešiť problémy, nie rozhodovať zaň vo všetkých situáciách.

Vzťahy rodičov a detí nie sú stabilné, ale podliehajú zmenám. Spôsobujú to osobitosti individuálneho života mladších a starších a jednak vekové osobitosti, ako tretí rok života a puberta.

Je potrebné pochopiť a rešpektovať, že dieťa sa vyvíja a že primeraný spôsob výchovy sa musí prispôsobovať jeho veku, schopnostiam a osobnosti.

Prílišná ochrana môže dieťa uzatvárať do klietky rodičov, podporovať úzkosť a zraniteľnosť. Nedostatok vedenia môže zasa viesť k tomu, že dieťa nie je vedené a má sklon správať sa agresívne.

Rodičia sa môžu výchovu učiť

Naša spoločnosť však systematickú pomoc či podporu v oblasti výchovy detí neposkytuje v dostatočnej miere.

Absentuje plnohodnotná výchova k manželstvu a rodičovstvu na školách, predmanželská príprava a programy či kurzy systematického vzdelávania pre budovanie kvalitných vzťahov.

Väčšina rodičov si vlastne ani neuvedomuje, že rodičom-vychovávateľom sa automaticky nerodíme, ale stávame sa ním postupným učením a vzdelávaním.

Výchovu preto často riešime za pochodu, prevažne metódou pokus-omyl. Spoločnosť, v ktorej sme vyrastali my ako deti a v ktorej nás vychovávali naši rodičia, sa však podstatne odlišuje svojím charakterom.

Autoritatívne výchovné metódy trestov a odmien, zákazov a moralizovania už nemajú takú moc ako kedysi a ak fungujú, zväčša len do času.

Deti získavajú stále viac slobody a práv, ale väčšina zodpovednosti ostáva vo veľkej miere na rodičovi.

Štúdium literatúry je veľmi potrebné a dôležité, ale na druhej strane časovo náročné a namáhavé. Na trhu existuje nespočetné množstvo kvalitnej literatúry, ale rodičom môže pomôcť odborné vedenie, ktoré ponúkne nové prístupy a vyabstrahuje podstatné problémy a riešenia.

Nemenej podstatné je, že sa rodičia ocitnú v spoločnosti ľudí s rovnakými potrebami vo výchove.

Prostredie, médiá a hodnoty

Na vývin psychiky majú vplyv rodina, škola, rovesníci, mimoškolské organizácie aj médiá.

Masmédiá, bežná televízia, kiná, hudba, rozhlas, internet aj literatúra, ktorú deti čítajú, môžu obsahovať banálne a nedôstojné hodnoty, ale aj hodnoty, ktoré šíria násilie, chamtivosť, pomstychtivosť a nemorálnosť.

Nejde iba o zákaz alebo cenzúru. Dôležité je pestovať u detí ocenenie kvalitného života, zvyšovať úroveň ich záujmov a posudzovania a vštepovať im schopnosť reflektívneho morálneho myslenia a rastu.

Dieťa potrebuje vedieť nielen to, čo je zakázané, ale aj prečo je určitý obsah alebo správanie škodlivé, nespravodlivé či nebezpečné.

Kritické myslenie funguje s hotovým systémom prijatých hodnôt a zásad, ale vždy môže byť nápomocné pri ich úprave.

Čo môže rodič robiť každý deň

• Vychovávať vlastným príkladom a správať sa k dieťaťu s rešpektom.

• Prejavovať dieťaťu lásku slovami, pohladením, objatím a spoločným časom.

• Stanovovať primerané a zrozumiteľné hranice.

• Trvať na splnení primeraných povinností a úloh.

• Oceňovať snahu, nie iba výsledok.

• Viesť dieťa k zodpovednosti za jeho rozhodnutia a konanie.

• Učiť ho pomenovať vlastné pocity a rešpektovať pocity iných ľudí.

• Podporovať samostatné myslenie a schopnosť rozhodovať sa.

• Rozprávať sa s dieťaťom o dôsledkoch jeho konania.

• Viesť ho k čestnosti, pravdivosti, láskavosti a spravodlivosti.

• Zapájať ho do starostlivosti o domácnosť a do spolupráce v rodine.

• Pomáhať mu rozlišovať kvalitné a nevhodné obsahy v médiách.

Takéto každodenné situácie vytvárajú skúsenosť, na ktorej sa formuje mravné vedomie, presvedčenie a návyk.

Mravne vychované dieťa a jeho vnútorné presvedčenie

Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike dieťaťa.

Vývin dieťaťa nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Úspech však nespočíva v slepej poslušnosti ani v mechanickom plnení príkazov.

Mravne vychované dieťa postupne chápe význam pravidiel a dokáže ich uplatňovať aj vtedy, keď ho dospelý priamo nekontroluje.

Takéto dieťa sa učí rozpoznávať dobro a zlo, premýšľať o dôsledkoch svojich činov, rešpektovať iných ľudí a preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Výchova má smerovať k tomu, aby vonkajšie požiadavky postupne prešli do vnútorného presvedčenia dieťaťa.

Tak teda pristupujme k výchove svojich ratolestí s láskou, úctou a hlavne tak, aby sme videli ovocie na našich deťoch.

tags: #mravne #vychovane #dieta