11‑ročné dieťa sa môže cítiť ako outsider v triede počas nástupu puberty, pričom diskusia odporúča riešenia ako krúžky, šport, skauting, psychologická podpora alebo zmena školy, napríklad 8‑ročné gymnázium.
Niektoré deti do kolektívu nezapadnú pre dôvody, ktoré sú často individuálne a ovplyvňované konkrétnymi okolnosťami. Ak je dieťa svojím správaním, záujmami alebo spôsobom komunikácie odlišné od zvyšku kolektívu rovesníkov, môže byť preň ťažšie nájsť spoločnú reč s ostatnými.
Čo znamená byť outsiderom
Je rozdiel, či vás vysunul mimo diania kolektív alebo ste sa začali dištancovať z vlastnej vôle.
Možno ste sa ani nemuseli snažiť byť bokom, jednoducho takým ste - prosto odlišným.
Byť iným než väčšina ľudí z kolektívu nemusí byť príjemné, toto poznanie býva dokonca spojené aj s ťažkou frustráciou, ale dá sa to prežiť.
Dôležité je uvedomiť si, že nikde nie je napísané, že musíme byť všetci rovnakí.
Psychológovia tvrdia, že ak sa ocitne niekde 10 ľudí, 4 z nich sa cítia nepatriaci do vybranej desiatky a ubíja ich to.
Je to najmä preto, že mnohí z nás považujeme za dokonalejších od seba všetkých naokolo a sami seba podceňujeme.
V skupine detí môžu byť bežné rýchle kontakty a priateľstvá, no nie každé dieťa sa v takomto prostredí cíti komfortne a prijaté.
Niektoré deti môžu mať problém rýchlo nadväzovať vzťahy, iné potrebujú viac času alebo si ľahšie hľadajú kamarátov medzi rovesníkmi s podobnými záujmami.
Prečo dieťa nezapadá do kolektívu
Príčinou môže byť odlišné zmýšľanie, povaha, záujmy, spôsob komunikácie alebo nízka sebadôvera.
Dieťa môže byť od zvyšku kolektívu odlišné aj v tom, čo je v dnešnom svete vnímané ako odlišné.
Ak sa dieťa necíti akceptované a pochopené také, aké je, môže pociťovať rôzne negatívne následky na svoju psychiku a sebavedomie.
Odmietanie môže mať podobu otvoreného vysmievania, ale aj menej nápadného ignorovania a vynechávania z aktivít.
Dieťa sa začína cítiť osamelo, jeho sebavedomie môže klesať a môže sa ešte viac izolovať.
Dieťa začína byť sociálne izolované a uzatvára sa samo do seba.
V niektorých prípadoch môže izolácia spôsobovať ťažkosti so sústredením pri učení sa.
Rodič by preto mal zisťovať, či sa v jeho živote deje niečo podobné, či sa dieťa v škole cíti bezpečne a či ho niekto zámerne nevylučuje z kolektívu.
Rozdiel medzi samotárstvom, nezapadnutím a šikanovaním
Nie každé dieťa, ktoré nemá veľa kamarátov, je obeťou šikanovania.
Niektoré deti sa jednoducho cítia lepšie v menšej skupine, potrebujú viac času na nadviazanie kontaktu alebo si vyberajú priateľstvá opatrnejšie.
Šikanovanie je násilie. Bez debaty.
Hoci začítať sa môže takmer nevinne, šikanu je charakteristické, že sa deje cielene, opakovane a sústavne.
Nie je to len nevinný žart, ktorý práve vzišiel z nejakej situácie.
Šikanovanie môže byť verbálne, môže mať podobu fyzického násilia alebo môže spočívať v tom, že niekto dieťa provokatívne cielene ignoruje.
Patria sem aj najrôznejšie formy ubližovania na zdraví, branie peňazí alebo iných vecí, vyhrážanie, zosmiešňovanie a šírenie škaredých vecí o jeho rodičoch.
Vyťahovačky a boj o pozície v partii na detskom ihrisku treba od šikanovania odlišovať.
Rozhodujúce je najmä to, či je správanie zámerné, opakované, sústavné a či v ňom existuje nerovnováha síl.
Signály, že dieťa má problém
Dieťa sa môže začať správať inak a horšie sa učiť.
Môže sa uzavrieť do seba, tráviť čas samé alebo napríklad za počítačom.
Niekedy nechce ísť do školy alebo sa snaží zariadiť, aby do školy nemuselo ísť.
Rodič si môže všimnúť, že dieťa je uzlíček nervov, je smutné, podráždené alebo prestáva hovoriť o spolužiakoch.
Možno sa vám syn posťažoval, že spolužiak od neho stále pýta desiatu.
Dcéra naznačila, že ju v škole prezývajú bifľoška a je jej z toho smutno.
Červík v hlave vŕta a vŕta, ale rodič si nemusí byť istý, či zasiahnuť alebo nezasiahnuť.
Ak sa dieťa správa inak, jeho školský výkon sa zhoršuje alebo sa čoraz viac vyhýba kontaktu s rovesníkmi, je vhodné pýtať sa, čo sa deje.
Treba sa pýtať, či je v škole všetko v poriadku a či je spokojné.
Možno sa odpovedí dočkáte, a možno aj nie.
Deti, ktoré sa so šikanovaním stretli, sa niekedy nezveria nikomu.
Znášajú útlak a trpia samé.
Len šesť percent o tom povie učiteľovi.
Čím je dieťa staršie, tým menšia je pravdepodobnosť, že o šikanovaní povie rodičovi.
Ako zistiť, čo sa skutočne deje
Najdôležitejšie je zistiť dôvody priamo rozprávaním s dieťaťom.
Rodič môže skúsiť konfrontovať situáciu s bývalými kamarátkami alebo pozorovať správanie dieťaťa vo viacerých kontextoch, napríklad v škole a mimo školy.
Rozdiel medzi školským a mimoškolským prostredím môže ukázať, či je problém viazaný na konkrétny kolektív, alebo či dieťa podobné ťažkosti zažíva vo viacerých situáciách.
Vhodné je pozorovať, či dieťa dokáže nadväzovať kontakty na krúžku, pri športe, na výlete alebo v rodinnom prostredí.
Rodič by nemal automaticky hľadať chybu v dieťati.
Rovnako však nie je užitočné prehliadať jeho správanie, ak má vplyv na jeho začlenenie do kolektívu.
Niektoré príspevky radili, aby dieťa skúšalo byť aktívnejšie, pozývalo spolužiakov alebo prišlo s nejakou „somarinou“ na zlomenie ľadov.
Iné poukazovali, že dieťa by nemalo byť nútené sa úplne prispôsobiť skupine.
Rozhodujúce je nájsť rovnováhu medzi rozvíjaním sociálnych zručností a rešpektovaním osobnosti dieťaťa.
Rodičovská podpora doma
Dieťa potrebuje rodičovskú podporu a oporu.
Je dôležité, aby vedelo, že je samé a že niekto stojí na jeho strane.
Opakované odporúčania smerujú k aktívnemu budovaniu kontaktov mimo školy a k väčšiemu rodičovskému venovaniu sa dieťaťu doma ako doplnku k riešeniu v triede.
Diskusia odporúča tráviť viac kvalitného času s dieťaťom cez výlety, nákupy, spoločné aktivity a častejšie návštevy mimo domu.
Konkrétne návrhy boli „ísť na koláč“ alebo „vytiahnuť von“.
Pomôcť môže aj organizovanie prespávačiek a osláv doma.
Takéto aktivity nemusia okamžite vyriešiť situáciu v triede, ale môžu dieťaťu poskytnúť skúsenosť prijatia, bezpečia a prirodzeného kontaktu s rovesníkmi.
Rodič by mal oceniť čo i len malé z jeho úspechov.
Je vhodné pomenovať jeho silné stránky a zamerať sa na záujmy a činnosti, v ktorých vyniká.
Netreba zľahčovať situáciu ani dieťaťu vysvetľovať, že jeho pocity nie sú dôležité.
Podstatné je, aby sa dieťa cítilo akceptované a pochopené také, aké je.
Krúžky, šport a skauting
Stretávanie sa s rovesníkmi mimo školského prostredia môže uľahčiť vytváranie priateľstiev s deťmi, ktoré majú podobné alebo rovnaké záujmy.
V príspevkoch sa najčastejšie spomínali krúžky, športové krúžky a skauting ako miesta, kde dieťa môže nájsť rovesníkov so spoločnými záujmami.
Vhodná aktivita môže dieťaťu pomôcť získať nové skúsenosti, rozvíjať sociálne zručnosti a posilniť sebadôveru.
Výhodou mimoškolského prostredia je, že dieťa nemusí začínať v už vytvorenej triednej skupine s pevnými rolami.
Pri spoločnej činnosti sa kontakt môže vytvárať prirodzenejšie, pretože deti majú spoločnú tému a spoločný cieľ.
Rodič však nemusí dieťa zapísať na čo najväčší počet aktivít.
Dôležitejšie je, aby si vybralo činnosť, ktorá ho skutočne zaujíma a v ktorej sa môže cítiť komfortne.
Rozvíjanie komunikačných zručností
Má zmysel učiť dieťa byť aktívnejšie v nadväzovaní kontaktov, ak to robíme citlivo a bez nátlaku.
Dieťa môže skúsiť pozvať spolužiaka na spoločnú aktivitu, začať krátky rozhovor alebo sa pripojiť k činnosti, ktorú už skupina vykonáva.
Pri prvom kontakte môže pomôcť očný kontakt.
Ak chceš s niekým začať rozprávať, mali by ste nadviazať najprv očný kontakt.
Aby ťa vôbec ten človek začal vnímať.
A keď už ťa uvidí a ty urobíš krok, usmeješ sa a ideš otvoriť ústa, už ten človek vie, že mu chceš niečo povedať.
Čo mu povieš? To je úplne jedno.
Najlepšie niečo, čo je relevantné k danej situácii.
Ľudia milujú komplimenty a hlavne nejaké netradičné.
Tak keď sa ti niečo páči na cudzom človeku, pochváľ mu to.
Ako by sa tebe páčilo, keby ťa niekto pochválil, ako si pekne oblečený?
Páčilo!
Milujeme komplimenty a milujeme, keď si niekto všimne našu snahu.
Pri dieťati je však dôležité rešpektovať jeho vek, povahu a hranice.
Nemusí sa stať stredobodom pozornosti ani zabávačom skupiny.
Málokto má dar byť stredobodom pozornosti, väčšina ľudí sa len tak vozí.
Dieťa nemusí meniť celú svoju osobnosť, aby si zaslúžilo kamarátov.
Ako prekonať strach z oslovenia
Pri prvom bode ti možno napadlo, že máš z toho stres.
Že sa hanbíš, že sa strápniš.
Dobre. Beriem.
Na začiatku môžeš mať tieto myšlienky.
Ale čím viac rozmýšľaš, tým je to horšie.
Je normálna, prirodzená vec baviť sa s ľuďmi.
Vedľajší zisk z toho bude, že môžeš spoznať nových, zaujímavých ľudí a ešte k tomu vystupuješ z komfortu.
Dieťa však nemožno tlačiť do kontaktu za každú cenu.
Niektoré deti potrebujú najprv podporu dospelého, nácvik konkrétnych situácií alebo menšiu skupinu, v ktorej sa budú cítiť bezpečne.
Rovnako dôležité je naučiť dieťa rešpektovať odmietnutie a pochopiť, že jeden neúspešný pokus neznamená, že je s ním niečo v neporiadku.
Ty nejdeš osloviť ľudí preto, aby si z toho niečo získal.
Ty ideš zlepšiť deň danému človeku.
Vyčariť mu úsmev na tvári.
Nič viac.
Ty od neho nič nechceš.
Len povieš pár slov a tam to končí.
Nezameriavaj sa na to, že tá konverzácia bude pokračovať a bude sa rozvíjať.
Nie.
Ty len zlepšuješ cudzím ľuďom deň.
Prečo nestačí iba online kontakt
Nemáme s kým ísť von a reálne sa rozprávať.
Osloviť niekoho cudzieho je čím ďalej tým viac „nereálne“ pre dnešných ľudí.
Chceme sa rozprávať, chceme budovať vzťahy, chceme byť šťastnými.
Imaginárne online písanie a online „udržiavanie“ vzťahov je cesta do pekla, do depresií a úzkostí.
Úprimný ľudský kontakt je dôležitý pre sociálny vývoj dieťaťa.
Online komunikácia môže byť doplnkom, ale nemala by úplne nahradiť osobné stretnutia, spoločnú hru, šport alebo rozhovor tvárou v tvár.
Pre dieťa môže byť užitočné postupne budovať kontakty mimo obrazovky cez výlety, návštevy, prespávačky, oslavy a spoločné aktivity.
Úloha školy a odborníkov
Pre dieťa je podpora rodičov a školy zásadná.
Škola môže pomôcť vytvoriť prostredie, ktoré dieťaťu uľahčí začlenenie.
Do riešenia môžu patriť triedny učiteľ, školský psychológ, špeciálny pedagóg alebo centrum poradenstva a prevencie, ktoré je v každom okresnom meste.
Ak sa objavia náznaky šikany, škola by ich nemala prehliadať.
Každý učiteľ je povinný o tom informovať školu, vrátane kuchárok či školníka, ak si všimnú problém, na ktorý učiteľ nedovidí.
Aktívny prístup rodiča je vždy len plus.
Ak dieťa vie, že dospelí budú na podobné správanie reagovať, situácia ho potom tak nezaskočí.
Dieťa môže povedať buď doma, alebo v škole učiteľovi.
Ak sa spomenie, že jeden spolužiak čosi robí inému, alebo mu stále vystrája kadejaké kanadské žartíky, netreba to automaticky označiť za maličkosť.
Aj dieťa, ktoré šikanovanie „len“ vidí, môže potrebovať pomoc.
Takéto deti musia čeliť otázke, či majú mlčať, povedať o tom niekomu alebo sa zastať obete.
Nápomocné je napríklad, ak ste to vy, kto tému šikanovania otvorí.
O šikanovaní je vhodné hovoriť aj s malými prváčikmi.
Dieťa treba utvrdiť v tom, že urobilo niečo zlé, že zlyhalo.
Neurobilo!
Dieťa sa nesmie konfrontovať s agresorom.
Rovnako nie je šťastné riešenie utvrdiť ho v tom, že je za situáciu zodpovedné.
Rodič obete sa môže porozprávať aj s dieťaťom, ktoré šikanuje.
Agresora treba upozorniť, že keď s tým neprestane, budú nasledovať sankcie.
Dôležitá je utajenosť a preto aj sila celej záležitosti.
Ako zastaviť šikanovanie! Príklady a najlepšie riešenia (pre študentov)
Psychologická podpora
Je vhodné vyhľadať psychológa pre dieťa, ktoré sa cíti ako outsider, najmä ak sa uzatvára do seba alebo problém trvá dlhšie.
V diskusii sa odporúčalo zobrať dieťa „porozprávať sa s psychológom“, aby sa otvorilo a prebralo pocity, ktoré by inak nepovedalo.
Psychológ môže pomôcť rozlíšiť, či ide o prirodzené ťažkosti pri nadväzovaní priateľstiev, nízke sebavedomie, konflikt v kolektíve alebo šikanovanie.
Pomoc odborníka neznamená, že dieťa zlyhalo.
Naopak, môže mu pomôcť lepšie porozumieť vlastným pocitom, posilniť sebadôveru a rozvíjať sociálne zručnosti.
Odborná podpora je dôležitá aj vtedy, keď dieťa nevie rodičovi jasne vysvetliť, čo sa v škole deje.
Nie všetky deti dokážu opísať útlak, osamelosť alebo neistotu slovami.
Kedy uvažovať o zmene školy
Viacerí diskutujúci navrhujú zvážiť zmenu školy alebo prihlásenie na 8‑ročné gymnázium, ak kolektív dlhodobo nevyhovuje.
O zmene školy možno uvažovať vtedy, keď problémy v kolektíve trvajú dlhodobo, škola na ne nereaguje alebo dieťaťu výrazne narúšajú pohodu a sociálny vývoj.
Zároveň treba počítať s tým, že nová škola nemusí automaticky priniesť zlepšenie.
Dieťa môže svoje obavy, nízke sebavedomie alebo komunikačné ťažkosti preniesť aj do nového prostredia.
Pred zmenou školy je preto vhodné zistiť, čo sa v súčasnom kolektíve deje, porozprávať sa s dieťaťom, učiteľom a odborníkom a zvážiť, či škola prijala primerané opatrenia.
Ak je však dieťa dlhodobo vystavené šikanovaniu alebo sa v škole necíti bezpečne, zmena prostredia môže byť jednou z možností riešenia.
Čo môže dieťa urobiť samo
Byť iný než ďalší desiati z pracovného kolektívu, tanečného krúžku či rodinného kruhu, nie je hendikep.
Treba zo svojej odlišnosti vyťažiť a minimálne ukázať, že sa nie je za čo hanbiť.
Pozdvihneme tým vlastnú sebaúctu, aj mienku okolia o sebe.
Podstatné je - nestiahnuť sa do ulity a neumožniť ostatným navážať sa do nás.
Inak sa totiž môžeme ľahko stať outsidermi viac-menej sami a darmo je potom nariekať.
Nenechajte sa zatlačiť do úzadia len kvôli tomu, že ste šikovnejší než ostatní.
Neizolujte sa len preto, že máte na viac než celá skupina, ktorá vás obklopuje.
Využite svoj talent a dar vidieť veci v iných, širších súvislostiach.
Pracujte na sebe, aby ste vedeli počúvať a následne pretaviť názory ostatných do reálnej podoby.
Ak máte diametrálne odlišné myslenie od ostatných, ale zároveň dostatok empatie na to, aby ste vedeli, ako zmýšľa okolie a prečo, môžete sa stať lídrom skupiny.
Musíte si byť však istý sám sebou, pretože aj najmenšia pochybnosť o sebe vás môže pripraviť o pohodlné kresielko.
Vedúcim tímu by sa nemal stať človek zo dňa na deň a už vôbec nie nepripravený či zaskočený novou a zodpovednou úlohou.
Všetky jeho schopnosti môžu ostať totiž razom potlačené a zastrašený vlastnými pochybnosťami sa môže zablokovať na dlhé obdobie.
Keď sa pocit outsidera prenáša do dospelosti
Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí odmietania, si môže tento pocit niesť aj do ďalších období života.
Nikto ho nemal až tak rád, ostatní vedeli, že existuje, ale to bolo všetko.
V jeho detstve ho kamaráti málokedy niekam zavolali.
Alebo chodil po domoch a zvonil na zvončeky, či môže ísť Jojo, Matúš, Peťo von.
Občas niekto išiel, občas nie.
Ale málokedy sa stalo, že prišiel niekto za ním.
Chceš mať kamarátov.
Chceš byť obľúbený.
Chceš, aby ťa občas niekto niekam zavolal.
Keď jazdíš po ulici hore dole na bicykli sám, aby si našiel tvojich kamarátov, lebo ťa nezavolali, môže to mať vplyv na ďalšie vnímanie seba samého.
Keď chodíš na všetky miesta, kde sa spolu občas hrávate, aby si ich našiel, tento pocit sa môže opakovať.
A toto sa s tebou vezie až do dospelosti.
Ako sa môže cítiť taký chalanisko?
Ako to môže na neho vplývať?
Určite nie pozitívne.
Každý sa v nejakom prostredí narodíme a v ďalšom prostredí vyrastáme.
A to nás formuje.
Dieťa však nemusí prijať skúsenosť odmietania ako nemenný fakt o svojej osobnosti.
Môže ju zobrať ako lekciu a spraviť s tým niečo.
Začať možno na sebe viac pracovať.
Najdôležitejšie je, aby sa nesnažilo získať vlastnú hodnotu iba cez pozornosť alebo uznanie od druhých ľudí.
Čím viac sa chceš zapáčiť druhým, tým hlbšiu „jamu nespokojnosti“ si kopeš.
Ty musíš byť spokojný a šťastný sám so sebou a so svojou cestou, kam smeruješ.
Aj keď si vyrastal v prostredí podobnom môjmu, aj keď si bol outsider alebo introvert, stále môžeš žiť šťastný život.
Stále môžeš byť vnútorne naplnený a posúvať sa vpred.
Choď príkladom a ži úprimný život, buduj úprimné vzťahy a zlepši každý deň niekomu jeho náladu len tým, že sa usmeješ, dáš kompliment a ideš ďalej.